Raz v noci som sa bol prejsť po meste. Vždy som bol skôr nočný vták, takže to u mňa nebolo nič nezvyčajné. Vôbec som sa nebál, nemal som čoho. Dokonca som si robil srandu, že aj drogoví díleri v našom meste sú slušní a zdvorilí. Všetko sa však zmenilo v tú noc…
Strašidelný príbeh: Žena v okne
Bolo to v stredu v noci medzi jednou a druhou hodinou. Prechádzal som okolo policajnej hliadky neďaleko bytu, v ktorom som býval. Bola to tichá a pokojná noc a okrem policajtov som nestretol nikoho, žiadne auto. Vošiel som do jeden uličky a bol som už na ceste domov. Vtedy som si to všimol. Na konci uličky, na strane, po ktorej som išiel, som videl siluetu muža. Na tom by nebolo nič čudné, no ten chlapík tam tancoval. V noci, v tichu, uprostred mesta.
Myslel som si, že je opitý, a tak som to nejako neriešil a išiel som si po svojej ceste. Čím bližšie som k nemu bol, tým viac som si uvedomoval, aké ladné sú jeho pohyby. Bol veľmi vysoký a štíhly. Na sebe mal starý oblek. Keď som okolo neho prechádzal, otočil sa na mňa. A vtedy som to uvidel. Oči mal doširoka otvorené a pozeral sa nimi uprene kdesi do tmy. Ústa mal otvorené do širokého úsmevu, ktorý bol však poriadne desivý. Keď som to uvidel, zachoval som pokoj a prešiel som na druhú stranu. Nechcel som, aby sa ku mne opäť priblížil. Snažil som sa naňho už nepozerať, no keď som prešiel na druhú stranu, nedalo mi to a pozrel som sa naňho ešte raz.
Keď som sa otočil, chlap stál priamo za mnou! Bol odo mňa sotva pár centimetrov. Jeho oči smerovali na mňa, no vyzeralo to, ako by sa pozeral niekam za mňa. Na tvári mal stále ten hrozný úsmev. Poriadne ma to vydesilo. Pokračoval som v ceste, no nespustil som z neho pohľad. Ani sa nepohol. Keď som bol od neho dosť ďaleko, pozrel som sa pred seba, pretože som mal pred sebou schodíky. Znova som sa otočil a muž stál len pár metrov za mnou. Ako sa tak rýchlo mohol presunúť? Veď som sa naňho nepozeral sotva desať sekúnd! Bol som v takom šoku, že som tam stál, pozeral sa naňho a nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Muž zrazu vykročil smerom ku mne. Jeho kroky boli veľké a presúval sa neskutočne rýchlo. Bol som tak mimo, že som nebol schopný urobiť nič. Namiesto toho, aby som utiekol, zavolal pomoc alebo vytiahol svoj slzný sprej, som tam len stál a pozeral sa naňho ako zamrznutý. Stále sa usmieval a pozeral sa do tmy. Konečne sa mi podarilo niečo povedať. Spýtal som sa ho, čo chce. Môj hlas sa triasol strachom. Muž sa zrazu veľmi pomaly otočil a odtancoval odo mňa preč. Počkal som, kým sa vzdiali, no zrazu som ho videl, ako beží mojím smerom. Rozbehol som sa tiež a prišiel som na hlavnú cestu, kde bolo svetlo a autá. Už som ho za sebou nevidel. Odvtedy som už nikdy nešiel v noci na prechádzku. Jeho tvár mám však pred očami dodnes…
