Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.

Nemophillia 6. časť: ,,Šialenstvo sa nachádza niekde medzi chaosom a snívaním.“ – R. M. Drake

Woman cutting hair before exorcism
1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Foto: www.thinkstockphotos.com
reklama:
reklama:

Prebudila som sa s infúziou v ruke na bielych nemocničných plachtách, rodina zhŕknutá naokolo spolu s hŕstkou pajácov v bielych plášťoch. Napoly som snívala, kým ma brali na rôzne vyšetrenia, manipulujúc so mnou ako s bábkou. Ticho som robila, čo mi kázali, poslušne si zbalila oblečenie donesené z domu následne sa presťahujúc na psychiatrické oddelenie, kam som podľa všetkých patrila.

Celý čas som neprehovorila ani slovo, či už šlo o minúty, dni alebo týždne. Nemocničná izba bola plná otravných spolubývajúcich neustále sa zhovárajúcich s fiktívnymi priateľmi či snažiacich sa obesiť na hadičke s infúziou. Úbohí blázni, ku ktorým dokonale zapadám. Napriek celej hore rôznych liekov totiž jedlo stále chutilo ako mesiace po záruke a voda zapáchala splaškami, no na dané aspekty som si medzičasom zvykla. Vadili mi však obrazové i zvukové halucinácie. Steny sa s radosťou deformovali, stláčali a rozpínali, sestričky za mnou chodili posiate obrovskými pľuzgiermi a mame s otcom odrazu narástli nesúmerné obrie končatiny. Avšak občas sa vyskytli dni, kedy som si vychutnávala takmer triezve myslenie. Len čo som dokázala rozlíšiť ilúzie od reality, vkradla som sa do nemocničnej kuchyne a požičala si pekne ostrý nôž, za pomoci ktorého som sa v kúpeľni pokúsila spáchať samovraždu. Našli ma však príliš skoro a nestihla som v krvi odplaviť zhubný nádor postupne tráviaci všetky moje vnútornosti.

Po sérii terapií bez viditeľného pokroku, keďže som stále odmietala upustiť viac slov, než bolo krajne nevyhnutné, mi konečne vtisli do rúk prepúšťaciu správu a zverili do rúk domácej liečby. Mama sa rozhodla stráviť prvý týždeň návratu svojej – ako hovorila diagnóza – duševne chorej dcéry spolu s ňou a vzala si dovolenku. Starostlivo ma vozila na sedenia k staručkému psychiatrovi sídliacemu na periférii Londýna, snažila sa so mnou komunikovať ako rodič s normálnym potomkom a na odporúčanie doktora ma vzala do knižnice.

Čítanie sa pre mňa náhle stalo náboženstvom. Zobúdzala som sa s knihami, trávila v nich zahrabaná celý deň a zaspávala pritúlená stále k inému výtlačku. Mama sa sprvu potešila, keď som sa z ničoho nič rozhovorila o rôznych dielach, no jej nadšenie postupne opadlo. Prúdy slov pretekali jeden cez druhý a nedali sa zastaviť. ,,Ako je možné, že ľudia, ktorí nikdy nezažili takzvanú nenormálnosť, si o nej dovoľujú drzo vypisovať? A pozri sa, žijú usporiadaným životom, sotva niekedy videli dno hoc aj najplytšej jamy! Ako si trúfajú s úbohým prstom na mape tvrdiť, že niečo v živote prežili? Prečítaj si tento odsek, nasilu sa snažia napchať čo najviac hlbokých výrokov na čo najmenšiu plochu, len aby prestriekali kameň žltou farbou a vyhlasovali ho za rýdze zlato!“

Nerozumela mi, nik mi nerozumel, preto som sa znova uchýlila do seba. Aj keď už nezostala takmer žiadna telesná schránka, tvorila som len súbor zoslabnutých kostí obalených do sinavej pergamenovej kože. Stravovacie návyky sa nezmenili, halucináciami som trpela čoraz častejšie a musela som spávať s nožom pre prípad, že by sa pokrútení démoni z nočných môr stali skutočnými. V  boji o posledné kúsky zdravého rozumu mi však nepomáhali kilá liekov ani rodičia pendlujúci medzi nadmernou ochotou a úplnou apatiou, ale práve Thomas. Keď som v nemocnici zo seba dokázala vtisnúť súvislú vetu, nedovolila som sestričkám, aby ho za mnou púšťali, nezaslúžil si vidieť ma takto. Počas chvíľ strávených v realite som ale rozbolene sledovala, ako sa aj napriek zákazom predral k mojej posteli s kyticou obľúbených lúčnych kvetov, hľadel na mňa veľkými úprimnými očami a buď vycítil, že je teraz vhodné mlčať, alebo mi rozprával o príhodách zveličujúcich daný okamih, no nesťažovala som sa. Každý z nás má asi svoj vlastný neskutočný svet, ktorý mu kradne chvíle označované väčšinou ľudí za skutočné.

Po návrate z nemocnice sa minulosť a prítomnosť začali zlievať do jednej nesúvislej masy a prinášali so sebou množstvo výčitiek. Aká som bola povrchná, správala sa zle k Tomovi, práve k jedinému človeku venujúcemu mi maximum svojho času. Či som mala dobrú náladu alebo sa zmietala medzi svetmi, on pri mne stál, zatiaľ čo ostatní moje meno dávno vyškrtli zo zoznamu existujúcich obyvateľov Británie.

,,Ako ti je, Sam? Stalo sa niečo?“ starostlivo sa ku mne prihrnul po nečakanom telefonáte a vyvalil oči na moju pekne oblečenú a učesanú maličkosť. Snažila som sa dnes aspoň výzorom priblížiť k normálnym osemnásťročným dievčatám.

Usmiala som sa. ,,Som v poriadku, posledné dni veľa čítam a stav sa mi zlepšuje,“ zaklamala som, keďže predchádzajúce dni som zúrivým ničila akékoľvek predmety v mojej izbe okrem základnej výbavy. ,,Len som ťa niekoľko dní nevidela a potrebujem sa s tebou porozprávať.“ Rozhodla som sa vykašľať na zbytočné okolky a bez rozmyslu zo seba všetko vychrliť skôr, než sa vrátia bláznivé vízie a začnem vidieť Toma trojmo a s piccasovsky usporiadanými končatinami. ,,Toľko si pre mňa spravil, Tom, a nemyslím len nedávne týždne. Len vďaka tebe sa udržiavam pri živote. Milujem ťa.“ Následne som k nemu neohrabane pristúpila a pokúsila sa ho pobozkať, no rýchlo mi položil ruky na plecia a prekvapene ma od seba odtisol.

,,Sam, asi sme sa zle pochopili,“ vzdychol si. ,,Záleží mi na tebe, to je hádam jasné každému… Lenže v Londýne ma čaká priateľka, sme spolu už rok a pol. Bola by si to vedela už dávno, keby si sa občas spýtala aj na môj život.“

Mozog sa mi ponoril do nepreniknuteľnej tmy. Všetko sa skončilo. Už naďalej nemalo zmysel snažiť sa udržiavať nad hladinou mora kyseliny, spadla som do nej celou váhou a dovolila každej šialenej bunke prevziať nado mnou kontrolu.

reklama:
reklama:

K téme

Viete o niečom zaujímavom? Máte paparazi fotku? Pošlite nám tip TU

Najčítanejšie za 24 hodín

Autor ViktóriaDátum 22. júna 2016Zdroj © Najky.sk, iDen Media s.r.o.
reklama:
reklama:
reklama: