Nemocnice sú miesta, kde mnoho ľudí odchádza na večný odpočinok. Ľudia v nich tiež dlho bojujú s chorobami a snažia sa smrti ujsť. Možno preto sa na týchto miestach, kde majú život a smrť tak blízko, odohráva množstvo paranormálnych vecí.
3 najtemnejšie a najzlovestnejšie nemocnice sveta
Posledná večera
Sanitka nám doviezla starú pani, ktorá bola blízko smrti. Mala právny dokument, ktorý prikazoval, aby nebola oživovaná, takže sme pre ňu nemohli urobiť veľa. Nevedeli sme nájsť ani jej rodinu. K tomu ešte bola nemocnica plná, tak sme ju na noc museli nechať na pohotovosti.
Sotva reagovala, mala nepravidelné dýchanie aj tep. Vedeli sme, že jej koniec sa blíži. Stlmili sme svetlá a sledovali jej monitor, v podstate čakajúc, kým zomrie.
O hodinu neskôr stála vo dverách nemocničnej izby, oblečená vo svojich šatách. Netušili sme, čo sa deje, tak ju jedna sestrička išla skontrolovať. Stará pani povedala, že je hladná. Doniesli sme jej teda stoličku, malý stolík a tácku s jedlom z bufetu. Sedela, jedla a aj sa trochu porozprávala so zamestnancami. Uplynula ďalšia hodina, keď povedala, že je unavená a chcela by si ľahnúť, tak sme jej pomohli do postele. Do pol hodiny zomrela.
Počuli ste už o "nemocnici hrôzy"? Je v Bratislave a na toto tam natrafili lovci duchov
Prišla sa rozlúčiť
Keď som bol ešte študent, zavolali ma k pacientke s mŕtvicou. Zastavilo sa jej srdce a snažili sa ju resuscitovať. Bojovali o jej život 45 minút, ale nakoniec zomrela. Jej telo očistili a zavolali rodinu, aby sa prišla rozlúčiť. Tá však už odišla. Žena bola viac ako 45 minút v mozgovej smrti a bez pulzu. Krv jej zaplavila mozog, zosivela a začínala smrdieť.
Zrazu sa posadila. Chcela vidieť svoju rodinu. Sestričky ju rýchlo napojili na prístroje a stabilizovali jej stav. Rodina prišla a žena im povedala zbohom. Hneď na to zomrela druhýkrát.
Príťažlivý muž
Kedysi som pracovala v opatrovateľskom zariadení. Väčšinou som bola priradená do oddelenia pre pacientov s Alzheimerom. V jednu noc, kým som v miestnosti s posteľnou bielizňou napĺňala vozík, som niečo začula. Ako keby mi niekto prešiel za chrbtom. Hneď na to som pocítila na ramene ruku. Keď som sa otočila, nikto tam nebol. Dvere boli tiež zatvorené.
Jedna pani sa sťažovala, že neznámy muž k nej v noci chodil do izby. Mala Azheimer, takže som si z toho nerobila ťažkú hlavu. Aby som ju upokojila, tak som jej povedala, že ju v noci budem chodiť kontrolovať. Na tohto muža sa sťažovala každú noc viac ako dva týždne, preto som ju poprosila, aby mi ho opísala. „Je veľmi pekný a nosí čierny oblek. Ach, je hneď za tebou, miláčik.“
To ma totálne vystrašilo. Samozrejme, keď som sa otočila, nikto za mnou nestál. Pani, ktorá mi povedala o „peknom mužovi“, zomrela na druhú noc v spánku.
