Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.

Nemophilia 7. časť : ,,V každom z nás sú dva vlky. Jeden predstavuje hnev, žiarlivosť a egoizmus, druhý radosť, lásku a mier. Vyhrá ten, ktorého viac kŕmiš.“ – indiánske príslovie

Ghost 259671_640.jpg
1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Foto: www.thinkstockphotos.com.au
reklama:
reklama:

,,Musíme s otcom na týždeň odísť na konferenciu do Dublinu. Zvládneš to tu pár dní sama? Môžeš si zavolať Toma, budem rada, keď na teba dozrie,“ došla za mnou mama  a prešla si rukou po čoraz vráskavejšom čele. Zmohla som sa na prikyvovanie plné prílišného  entuziazmu, no našťastie si nevšimla ani ruky dodriapané do krvi a obohatené o nové rezné rany, chumáče povytrhávaných vlasov povaľujúce sa po holých kútoch izby či strhnuté  krvavé nechty.

Prázdny dom znamenal skazu i vykúpenie zároveň. Tenké steny držiace šialenosť i nočné  mory v klietke porazene padli do prachu a ja som krúžila po pustom priestore ako besný zver.  Vrčala som, driapala steny zvyškami nechtov a kričala, až kým hlas nevypovedal službu a následne som sa hodiny rytmicky kývala dopredu a dozadu. V záhrade mi namiesto obeda slúžila neskôr aj tak vydávená hlina. Oblečenie spôsobovalo nechutné vyrážky, z ktorých sa  na povrch predierali maličké ostne. Revala som od bolesti, kým som ich vytrhávala, sediac  uprostred záhrady úplne nahá, odhaľujúc hrozivo vystupujúce stavce a belasé žily.

Vnímala som dážď, malé odporné kvapky vyhlbovali do papierovej pokožky drobné  diery. Krčila som sa na trávniku, trasľavo si objímajúc vychudnuté kolená. Dážď síce rýchlo  odplavoval slzy, no prinášal vízie Toma a jeho londýnskej pipky. Určite sa teraz túlia  pozerajúc film v jej obrovskej čistučkej vile plnej drahých a v praxi nikdy nevyužitých vecí.  Navzájom prepletení popíjajú kakao, občas sa zasmejú na nejakej stupidite a potom si  jazykmi hladkajú slizké podnebie. Zavýjala som ako pes.

Steny sa krútili a padali na mňa, pričom zo stropu padal sneh zmiešaný s kúskami kože.  Ako som sa dostala dnu? Koľko dní už prešlo?

Búšenie, ach, to nekonečné búšenie. Akoby sa mozog poskakujúci v lebečnej dutine ako  tenisová loptička chcel dostať von z tela. Kiežby som sa aj ja vedela dostať z tejto  spráchnivenej telesnej schránky. Zahnívam zvnútra, z vnútorných orgánov zostal len sliz  alebo prach. Polohlasne mrmlem nadávky zmiešané s prosbami o návrat toho neznámeho  muža. Nech si ma vezme, zabije ma či obetuje v rituáli. Hlavne, nech prestanem cítiť tú  neistotu, tichý hluk a strašidelnú nekonečnosť.

Klopkanie. Tom, si to ty?  Dovliekla som sa ku vchodovým dverám, ťahajúc odreté nohy za sebou, a nemotorne  otvorila dvere. Naozaj tam stál, kapucňa prehodená cez tmavé vlasy a čokoládové oči uprené  priamo na mňa. Čosi mrmlal, nerozumela som mu. Opatrne ma vzal do náručia a kým mi  z tela vo vani zmýval zmes hliny a krvi, neustále drmolil: ,,Sam, odpusť mi moju reakciu,  nevedel som, čo hovorím, nikdy by som niečo tak odporné nepovedal, len som nemohol  uveriť, že som sa konečne od teba dočkal toľko očakávaných slov… Budem tu s tebou,  neopustím ťa, postarám sa o teba…“

Boli sme spolu, konečne len my dvaja. Sedeli sme na zemi, opierajúc sa chrbtami jeden o  druhého, a čítali si. Následne Tom čosi uvaril, ja som to zjedla a zistila, že po dlhých  týždňoch som do seba práve dostala čerstvú praženicu. Všetko zlé ustúpilo do pozadia  a pripadala som si takmer normálne. Obyčajné dievča so svojím obyčajným chlapcom.

Ležali sme na posteli, ja s hlavou položenou na Tomovu hruď. ,,Utečme,“ zašepkala som.  ,,Jednoducho odíďme, zbaľme si veci, vyjdime z domu a len tak bežme preč. Poďme tam,  kam chceme ísť. Nestanovme si žiadne hranice, žiaden plán. Najeme sa, kedy budeme chcieť,  a zaspíme, keď budeme unavení. Túlajme sa držiac sa za ruky, potom si sadnime ku ceste  a ticho sledujme večernú oblohu.“  Tom sa pousmial. ,,Áno, bol by to krásny život.“  Zodvihla som hlavu. ,,Bol by? Veď aj môže byť. Čo nám bráni? Vidíš pri dverách stáť  nejakú stráž, ktorá ti zotne hlavu, len čo prekročíš prah? Iba ty si stále pred sebou postavíš  neviditeľný múr a bojíš sa ho preliezť.“ 

Zadíval sa mi hlboko do očí. ,,V poriadku,“ prehovoril po krátkej odmlke. ,,Poďme.“  Na tvári sa mi konečne objavil úsmev. ,,Milujem ťa, Tom.“  Následne som mu celou silou prerazila nožom hruď.

reklama:
reklama:

K téme

Viete o niečom zaujímavom? Máte paparazi fotku? Pošlite nám tip TU

Najčítanejšie za 24 hodín

Autor ViktóriaDátum 24. júna 2016Zdroj © NAJKY.sk, iDen Media s.r.o
reklama:
reklama:
reklama: