Nervózne som ľadovými rukami objala hrnček pariacej sa kávy. ,,Tom, musíš mi pomôcť,“ zašepkala som, hoci sme boli v útulnej kaviarni okrem skupiny tichých babiek sami.
Nemophilia 3. časť ,,Sú bolesti, v ktorých si človek môže pomôcť iba sám, a silné srdce sa chce spoľahnúť iba na svoju silu.“ - W. Shakespeare
,,Asi pred týždňom som na fotkách objavila neznámeho muža, vždy sa nachádzal na snímkach s Davidom, akoby ho prenasledoval. Ukázala som ich rodičom, lenže oni sa tvárili, že ho nevidia a ešte ma vykričali, že situáciu neberiem vážne. Kamošky tam však tiež nikoho nevideli, tak som si pomyslela, že som fakt len vyčerpaná. Po pár dňoch relaxu som sa na fotky znova pozrela a pravdepodobný únosca zmizol. Asi teda všetci mali so svojimi hypotézami pravdu. Lenže…,“ nasucho som preglgla a Tom mi venoval povzbudivý pohľad.
,,Mám pocit, že ma prenasleduje,“ vydýchla som. ,,Od tej doby ho vidím všade – idem po ulici a stojí v dave, no len čo sa skupina ľudí pohne, neviem ho znova nájsť. Zjavuje sa a hneď odchádza, raz sa na mňa díva z diaľky a inokedy je tak blízko…,“ roztrasene som si prehrabla vlasy. ,,Avšak ti ho nedokážem dôkladne popísať. Je strašne vysoký, vidíš ho jasne aj z veľkej diaľky, stále má na sebe tmavý oblek a kravatu, po vlasoch ani stopa a tvár akoby vôbec nemal. Je biely ako stena, Thomas, naozaj ako člen akejsi sekty.“
,,Bola si už na polícii? Povedala si o ňom vôbec niekomu?“ vážne sa spýtal Tom a ja som bola hádam po prvý raz vďačná, že ho mám. Prikývla som. Niekoľkokrát som spomínaného videla v prítomnosti rodičov, stál obďaleč na zastávke a vďaka nadpriemernej výške sa nedal prehliadnuť, no obaja akoby hľadeli priamo cez neho. Mama mi dokonca tajne podstrčila svoje tabletky na upokojenie, ktoré od Davidovho zmiznutia pravidelne kombinovala s vodkou. Párkrát som po nich siahla, avšak som sa cítila ešte horšie a spánok som mala nepokojný.
,,Neboj sa, zvládneme to,“ vyhlásil, kým sme vychádzali z worthingskej kaviarne a jemne ma vzal okolo pliec, keď som sa vyplašene začala obzerať. ,,Poznám tvojich rodičov, Sam, a určite nepredstierajú, že toho človeka nevidia, tobôž nie v situácii, ktorú súčasne prežívate. Možno si sa pri nehode udrela a máš akési vnútorné krvácanie, vďaka ktorému vidíš rôzne veci…“
Musela som sa pousmiať nad Tomovými laickými diagnózami, na moju smolu ma však ešte v to popoludnie dotiahol k miestnemu doktorovi. Jeho neblahé dohady sa ale nepotvrdili a o pár dní sme sedeli v mojej izbe, bezducho hľadiac na bledé steny.
Nemophilia 1. časť: ,Vidíme len to, čo vieme pomenovať.“ – Garrett Hardin
,,Nie je to žiadna porucha mozgu,“ opakovala som monotónne. ,,Nič nekrváca, nič nie je zlomené. A stále sa zjavuje, dostal sa dokonca do záhrady. Bojím sa vyjsť z domu, neviem, čo spraví. Nevidí ho nik, len ja, Tom. Včera som v panike zapla skype a volala Beth, snažiac sa jej ho ukázať, no v záhrade si nevšimla nič nezvyčajné, rozumieš? Totálne nič!“ skríkla som hystericky. ,,Potom chladne vyhlásila, že by som si to konečne mohla dať v hlave do poriadku, a zrušila hovor. Zrušila ma! Dnes som obom kamoškám volala, ale kašlú na mňa!“
,,Úprimne, mne sa nikdy nepáčili,“ skepticky vyhlásil Tom, keď mi osušil slzy, navaril čaj a rýchlo pripravil Nutellu a piškóty. ,,Povrchné slečinky, stále len šminky, chalani, a povrchnosť, pričom inteligencia je odhodená spolu s bločkami od topánok.“ Chabo som sa zasmiala: ,,Dobre vieš, že medzi ne patrím aj ja. Preto sme si také blízke, sme rovnaké.“
Nemophilia 2. časť ,,Tým, že spoznáme našu vlastnú temnú stránku, sa dokážeme vysporiadať s temnými stránkami ostatných.“ – Carl Jung
Zahľadel sa na mňa. ,,Nemusela si byť ako ony. Snažila si sa zbytočne zapadnúť do niečoho, čo nikdy neexistovalo, tým pádom sa nemalo ani čo rozpadnúť,“ brnkol mi po nose, až som zafunela. ,,Lenže ty už nie si decko, ktoré sa prispôsobuje ovciam, Sam,“ zamudroval a ponúkol ma keksíkmi. ,,Radšej mi teraz povedz, ako by si chcela oslavovať osemnástku, už o týždeň predsa zapadneš medzi nás dospelých!“
Utrela som si opuchnuté oči. ,,Myslíš si, že mám náladu niečo oslavovať práve teraz?“ Tom ma ale prebil argumentom, že večným nariekaním a skrývaním sa v dome si nepomôžem a musí ma priviesť na iné myšlienky. Večer ma uložil do postele a sedel pri mne, kým som nezaspala.
Spánok ma postupne začínal desiť, zdali sa mi príliš reálne nočné mory a aj tentoraz som sa zobudila s výkrikom a nočnou košeľou prilepenou o spotené telo. Izba ponorená do tmy sa zdala ešte temnejšia, cez okná sotva presvitalo mesačné svetlo. Akoby zrazu zhasli všetky pouličné lampy a ktosi hodil Mesiac i hviezdy do tmavého vreca.
Nemophilia 3. časť ,,Sú bolesti, v ktorých si človek môže pomôcť iba sám, a silné srdce sa chce spoľahnúť iba na svoju silu.“ - W. Shakespeare
Cítila som ho skôr, než videla. Hľadel na mňa cez okno, doslova nalepený na sklo. Myšlienka muža bez tváre sa potvrdila, nemal vlasy ani oči, no prepaľoval ma svojou čistou existenciou. Nehýbal sa, nevydal ani hláska, no jeho postoj naznačoval, že nepozná hraníc. Nemohol to byť človek, nepribližoval sa k ničomu pozemskému. Stačilo však žmurknúť a bol preč, no vedela som, že príde zase. Neohrozoval ho deň, nebál sa preplnených miest, nerobilo mu problém ma kedykoľvek dohnať či prejsť cez sklo až ku mne. Vedela som, že mu neujdem.
