Miro Jaroš o tom, prečo po SuperStar odmietal vystupovať naživo, prečo rád počúva sám seba, čo robí, keď zabudne text a tiež o svojom novom albume Disco.
O čom bude tvoje vianočné turné Ako na Vianoce? Na čo sa môžu tvoji fanúšikovia tešiť?
Bude to typický rodinný koncept, ktorý bude rozdelený na dve časti. Keďže Vianoce sú aj o tom, že rozjímame a zamýšľame sa nad životom, pripomíname si dobré veci a skutky – bude prvá časť koncertu venovaná pomalším a hĺbavejším pesničkám. Potom samozrejme príde i prekvapenie z klobúka, kedy si deti prídu vytiahnuť i nevianočnú pesničku. Vtedy nastane premena na poriadnu párty, pretože k Vianociam patrí aj zábava. Ide o to spolu sa zabaviť a naladiť na vianočnú nôtu.
Prečo vznikol tento projekt? Kto ťa inšpiroval?
Bola to úplne náhoda. Ja mám Vianoce veľmi rád, preto som považoval za prirodzené po druhom albume, ktorý som nahral pre deti a rodiny s deťmi, urobiť i vianočné album. Nahral som sedem nových pesničiek, ktoré sa doplnili o koledu a Tichú noc. Spravil som vianočný album, ktorý sa stretol s veľmi pozitívnym ohlasom. Tešil som sa z toho, že ma ľudia prijali aj v tejto polohe.
Inšpiráciou mi bolo moje detstvo. To, ako som vnímal Vianoce. Miloval som rozprávku Perinbaba, ktorá ide každý rok v telke. Páčil sa mi motív lásky v sprievodnej piesni. Zistil som, že to napísal Peter Hapka, ktorý medzičasom už zomrel. Chcel som preniesť emóciu z tejto hudby. Prepojiť to s mojimi novými myšlienkami a melódiami, preto som oslovil dedičov po Hapkovi s cieľom získať ich súhlas. Veľa ľudí z hudobnej brandže ma varovalo, že to už skúšali mnohí a že sa mi to nepodarí. Ja som to napriek tomu riskol, lebo som tomu veril. Nakoniec som povolenie dostal a veľmi som sa z toho tešil. Prizval som do spolupráce Nelku Pociskovú a vznikol duet Nech už nasneží. Je to jedna z mojich naj vianočných pesničiek, ktorá nie je úplne detská, ale skôr nostalgická pre dospelákov.
Naj ako najobľúbenejšia alebo najlepšia?
Pre mňa je jedna z najobľúbenejších. U mňa sa to totižto mení. Ja som ten typ, keď dokončíme nejaký album alebo projekt, tak ja si ho peckujem v aute aj niekoľko mesiacov. Možnože by niektorí povedali, že som samoľúby, že počúvam sám seba, ale ja to vnímam tak, že v každom projekte spolupracujem s mnohými ľuďmi. Niekto nahrá trúbku, niekto husle, klavír, bicie a podobne. V štúdiu sa to zmixuje a ja keď to počúvam, vidím za tým prácu všetkých a teším sa z výsledku. Ako to znie. To mi dáva dobrý pocit a naskočia mi zimomriavky. Teším sa z toho, že som na tento svet mohol priniesť niečo, čo mne samotnému robí radosť. Takže počúvam sám seba.
Nelezieš si potom na nervy?
Keď si leziem na nervy, tak si pustím vianočný album niekoho iného (smiech). Naživo znejú nahrávky celkom inak. Keď už to počúvaš hotové z cédečka, tak vieš, že sa tam nemá čo pokaziť. Na koncertoch je to iné. Je tam prítomný istý druh adrenalínu. Napríklad sa mi bežne stane, že zabudnem text. Vtedy je najlepšie priznať to a spoločne sa na tom zasmejeme. Už teraz vníma inak, lebo dlho som trpel po SuperStar syndrómom, keď Paľo Habera či iní porotcovia ma kritizovali, že nie som dobrý spevák, že som niečo zaspieval falošne atď.. Preto som po súťaži dlho odmietal vystupovať naživo. Dnes si už verím a pochopil som, že o čom bola tá šou a že nie každému sa môj prejav páči. Užívam si to. Je to príjemný adrenalín. Nikdy nevieme pred koncertom, ako dopadne, aké bude publikum, na čo bude reagovať. Či sa niečo nepokazí.
Tvoj nový album ‚Disko‘ čerpá inšpiráciu z 90-tych rokov. Aké konkrétne prvky tejto éry si sa rozhodol použiť do svojej tvorby a ako si ich prispôsobil súčasným trendom?
O mne je známe, že milujem hudbu 90-tych rokov a najmä Eurodance. Tým som nasiaknutý a nedá sa to zo mňa zobrať. Preto som sa snažil urobiť podobný projekt, ktorý by mi urobil radosť. Nový album Disco presne čerpá z tohto obdobia. Použili sme melódie z týchto rokov, preto neznejú práve najsúčasnejšie. No snažili sme sa urobiť kombináciu. Napríklad použijeme zvuk z 90-tych rokov, ale bicie budú zaranžované tak, akoby zneli v súčasnej dobe alebo to zrýchlime a podobne. Nie vždy to však bolo možné.
