Creepypasta je desivá mestská legenda alebo krátky príbeh, ktorý koluje na internete. Prečítajte si jednu z nich.
Našla som odkaz pripevnený na strome na mojom trávniku. Naozaj neviem, ako to opísať. Nechám vás, aby ste si to sami prečítali.
Začiatok odkazu
Dnes som ťa videl. Mala si narodeniny. Ty si ma nevidela. Tvoja pleť vyzerala tak pekne a zdravo a tvoje oči boli tie najkrajšie, aké som kedy videl.
Veľmi si vyrástla. Pamätám si, ako odlišne si vyzerala, keď si bola mladšia. Pamätám si deň, keď som ťa prvýkrát stretol.
Bolo to pred 4 rokmi. Sedel som za stolom so sklonenou hlavou a počúval som učiteľa, ktorý hovorí mená z dochádzky. Učiteľ zavolal meno, ktoré som nepoznal, a ozval sa za mnou cudzí hlas. Bol tam nový študent? Učiteľ sa ani na sekundu nezastavil, len pokračoval vo vyvolávaní mena za menom. Otočil som hlavu smerom, odkiaľ ten hlas prišiel.
Videl som ťa, bledú vec, takú chudú, tvoje oči také červené, na sedadle, ktoré malo byť prázdne. Videl som svetlušky lietajúce okolo teba, blikajúce. Desiatky z nich, ktoré sa od teba nikdy nevzdialia. Videl som ich prechádzať cez teba a vychádzať cez tvoju kožu, akoby si bola pre nich hmlou. Veríš, že som si myslel, že si duch?
Vyzeralo to, že nikto nepozná novú cudzinku, ktorá sedela v zadnej časti triedy. Vyučovanie za vyučovaním, hodina za hodinou ubiehala a čakal som, že sa niečo stane. Aby si ťa niekto všimol, aby si odišla, aby si spustila príšerný výkrik a poškrabala ma ako v hororovom príbehu, v ktorom som si bol istý, že som. Ale nič sa nestalo. Učitelia prichádzali a odchádzali. Moji spolužiaci sa smiali a spali, a ty si tam len sedela.
Zvonček zazvonil na prestávku. Ostatné deti sa rozbehli za svojimi povinnosťami a mňa a teba nechali spolu v prázdnej triede. Postavila si sa a dala si stoličku vedľa seba tak, aby bola čelom k tvojmu stolu. Otočila si ku mne hlavu a prehovorila: „No, dnes si pomalý. Poď. Opýtajt sa ma na tvoje otázky.“
Neviem, prečo som v tej chvíli s krikom neutiekol. Pravdepodobne by to pre mňa z dlhodobého hľadiska dopadlo lepšie, ale nešpekulujme. Myslím, že v tom bode svojho života som bol dosť osamelý. Počítal som s tým, že šanca, že ma zješ, je len 50 ku 50 a ďalších 50 by bolo, že sa so mnou chcel niekto rozprávať. Priority detí mi do dneška aj tak nedávajú zmysel.
Prešiel som k tvojmu stolu, sadol si na stoličku, ktorú si mi pritiahla a spýtal som sa moju otázku: „Čo si?“ Odpovedala si, že nevieš. Povedala si, že kedysi si bola dieťa, ako ja, s rodičmi a kamarátmi. Chodievala si do rovnakých škôl ako ja. Potom, jedného dňa, keď si mala 10 rokov, si sa zobudila a bola si takto pokrytá svetluškami a nikto si na teba nepamätal. Nikto, ani tvoji rodičia.
Tvojmu príbehu sa ťažko dokázalo veriť. Tak som neveril. Spýtal som sa, v akej reality show som bol. Pozrela si nezaujato a požiadala ma, aby som pokračoval v rozprávaní môjho príbehu.
Bol som zaskočený. Povedala si, že keď som tu bol naposledy, povedal som ti, že ti porozprávam príbeh, hororový príbeh o strašidelnom dome. Ako si začala rozprávať detaily v príbehu, naskočila mi husia koža. Bol to príbeh, ktorý som si vymyslel v hlave. Príbeh, ktorý som ešte nikomu nepovedal. V tom momente bolo vo mne milión reakcií, všetky adekvátne aj neadekvátne. Ale jediné, čo sa zdalo v tej chvíli správne, bolo dokončiť príbeh za teba. Tak som to spravil.
V polovici si ma prerušila a spýtala sa ma, či sa moja matka už zotavila z choroby. Musel som pokrútiť hlavou, trochu zahanbený za to, že som túto súkromnú záležitosť musel zdieľať s cudzinkou. Príbeh skončil pár minút pred prestávkou.
Moja ďalšia hodina bola v inej miestnosti. Povedala si mi, aby som išiel. Tvoja stálosť ma však pritiahla späť. Vyzerala si tak zmierená so svojím osudom. Akoby si si už zvykla na myšlienku, že budeš navždy zabudnutá. Vtedy som bol ešte dieťa. Nebol som obzvlášť múdre dieťa a pravdepodobne som bol na začiatku zamilovanosti. Takže môžeš ospravedlniť to, čo som urobil ďalej, ako príklad mojej detskej hlúposti.
Vzal som nožnice, pritlačil som si ich na kožu na ruke a zaryl nimi dovnútra. Keď vytiekla krv, tlačil som ich dopredu, až kým rez nevytvoril požadovaný tvar. Písmeno po písmene som si vyrezal tvoje meno na ruku. Len aby si vedela, neľutujem to. Necháp ma zle, možno ma k tomu prinútila detská sila, ale určite to nezmiernilo bolesť. Bolo to jeden z najbolestnejších zážitkov v mojom živote.
Ale už vtedy ako dieťa som si myslel, že to, čo sa ti deje, je nespravodlivé. Pamätám si, ako vyzerali tvoje oči, keď si to videla. Ten zmätok. Aké zvláštne pre teba bolo, že by si chcel niekto pamätať. Pamätám si ten pohľad úplne jasne. Keď som sa na druhý deň zobudil a uvidel tvoje meno na mojej ruke, spomenul som si na teba. Nezabudol som.
V ten deň sme mali prvýkrát rozhovor, ktorý nebol taký jednostranný. Povedala si, že ešte nikto nič také neurobil a naznačila si, že by som mohol mať duševnú chorobu. Nebudem to popierať, pustilo to trochu krvi. Keď sme sa rozprávali, v hlave sa mi prehnala myšlienka: bola by si radšej, keby som si to nepamätal?
Tú noc som sedel na posteli a hľadel na tvoje meno na ruke. Premýšľal som, či to nemám zakryť, aby som to nevidel a vrátil ti súkromie, keď v tom som počul buchot. Pozrel som hore a videl som rozbité okno v mojej izbe a špinavý kameň na podlahe. Z rozbitého okna som na trávniku uvidel tmavú postavu. Bola si vonku a kričala si, ako by sme sa mali stretnúť.
Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol na to, že sa nevieš príliš dobre baviť s ľuďmi. Roky bez precvičovania zanechali svoje stopy. Bolo to však v poriadku, pretože sme mali veľa času.
Nasledujúce 2 roky sme spolu trávili väčšinu voľného času. Väčšinu času sme sa rozprávali. Stále si bývala vo svojom starom dome. Tvoji rodičia si nikdy nevšimli jedlo, ktoré sa stratilo alebo si nevšimli ďalšiu izbu. Raz v noci som sa ti zveril, že som si začínal myslieť, že si súčasťou mojej fantázie. Nasledujúci mesiac si sa snažila zanechať stopy po uhryznutí na mojom uchu alebo krku, aby si mi dokázala pravdu. Stále mám na uchu niekoľko jaziev, takže si myslím, že si ma presvedčila.
Desivý nález
Keď sa obzriem späť, mohol som už vtedy vidieť varovné signály. Tvoja pokožka sa zdala stále horšia a horšia, bledšia a bledšia a stále si si pretierala oči.
Budíček nastal v zime. Ráno začalo ako každé iné. Zobudil som sa, umyl si zuby a začal hľadať oblečenie. Bolo zimné ráno a v mojej izbe bola tma, takže som na ruke nevidel tvoje meno. Zima mi prebehla telom a vytiahol som bundu s dlhým rukávom. Prebehlo mi mysľou, či si zvyčajne nevyhŕňam rukávy. Áno, a prečo som to urobil? To bolo nepríjemné. V školskom autobuse som mal pocit zabudnutého bremena, ktorý prenasledoval moju myseľ. Čo som zabudol?
Vystúpil som po školských schodoch, prešiel halou a sadol si do mojej lavice. Keď prišla prestávka, len som sedel v lavici, zatiaľ čo moji spolužiaci vybehli von. Rovnaký pocit zabudnutného bremena mi prenasledoval myseľ. Uvažoval som, že sa pridám k spolužiakom, keď odrazu som to počul.
Bolo to niečo malé vo vetre, ako šepot, ale neustále sa to opakovalo. Znelo to ako moje meno. Vedel som, že je to zvláštne, ale cítil som sa zvláštne pokojne. Chcel som to ignorovať. Sedel som tam v mojej lavici, moja myseľ bola vojnovou zónou medzi dvomi protichodnými, protirečivými hlasmi, keď som zacítil, ako ma za rukáv niekto ťahá. V momente, keď som si to všimol, sa mi roztrhol rukáv bundy. Na ruke som videl tvoje meno a potom tvoju ruku, ktorá mi roztrhla bundu.
Kričala si na mňa viac ako 20 minút. Myslím, že to bol moment, kedy sme si uvedomili, aké je naše priateľstvo naozaj na hrane. Jedna nehoda od úplného vymazania.
Väčšinu času sme ďalší rok strávili v mestskej knižnici, snažiac sa spoločne zistiť, čo sú to za svetlušky. Pre mňa to naozaj nebol problém. Pre liečbu mojej matky si moja rodina nemohla dovoliť ísť na žiadne výlety a náš dom už nemal kúrenie, takže som rád trávil čas s tebou. Snaha nájsť informácie bola sama o sebe hádankou. Našli sme naše staré rodokmene a záznamy. Zapísali sme si mená všetkých v knihe a potom sme porovnávali. Mená, ktoré som si nepamätal zapísané, ale ty áno, sa stali centrom nášho záujmu. Boli to mená tých, ktorí boli pod kliatbou svetlušiek.
Prehľadala si internet na počítačoch v knižnici a hľadala si články o týchto ľuďoch. Naše pátranie nás priviedlo k prvému zisteniu, čo sa s tebou skutočne deje. Neskoro v noci si našla obrázok. Bol na ňom záber čistiny niekde v lese. Na kus papiera si napísala dve mená: Susie Applebee-Reagan, 13 a Terry Applebee-Reagan, 12. Súrodenci.
Chvíľu som pozeral na papier a obrázok vedľa seba. A potom som ich uvidel. Dve postavy vystupujúce z lesa smerom k fotoaparátu. Boli takmer ľudskí, s výnimkou končatín, ktoré sa natiahli do obrovských rozmerov a vyzerali ako z nočnej mory. Ich pokožka pripomínala pokožku Albínov a vyzerala skôr ako kôra stromu. Dvojicu obklopil oblak svetlušiek. Nižšia postava vyzerala vychudnuto. Videl som jej rebrá. Jej oči! Boli také malé, také červené. Tá vyššia s bielymi vlasmi nevyzerala už ako živá. Z prázdnych očných jamiek dvojice sa vyrojili svetlušky. Obe postavy prišli k fotografovi.
Pozrel som si článok okolo obrázku. Bol to blog zverejnený turistom pred 20 rokmi po poslednej zmienke o dvoch deťoch. Obrázok bol záhadou aj pre fotografa. Už nejakú dobu chcel ísť do lesa, kde vznikol obrázok, no nikdy si nepamätal, že tam išiel. Obrázok objavil na svojom fotoaparáte jedného dňa.
Od toho momentu sme čítali oveľa rýchlejším tempom. Narazil som na denník. Bože, ten strašný, strašný denník! Denník patril duševne chorému pacientovi menom Joey, ktorý tvrdil, že je sériový vrah. Bol zamknutý v azylovom dome, keď polícia zistila, že jeho údajné obete nikdy neexistovali. Bola mu „diagnostikovaná“ potreba pozornosti. Mali ho zabiť elektrickým prúdom.
V denníku hovoril o tom, ako zabíjal. Vedel veci, bizarné a znepokojujúce veci, ktoré nikto iný nevedel. Vedel o zvláštnych tvoroch, ktoré žili v lesoch. Z nich boli jeho obľúbené svetlušky. Nepoviem ti, ako tieto veci vyvolal. Stačí ti vedieť, že tieto veci neboli svetlušky. Joey by začal svoj rituál tým, že si vezme dieťa. Mohol vziať každé dieťa, kedykoľvek. Vzal ich do svojho domu. Odtiahol ich do špeciálnej miestnosti vo svojom dome. V tomto momente by svetlušky prišli a prichytili sa k deťom. Po tomto by už nikto nehľadal deti. Ani polícia, ani rodičia. Nikto. Odvtedy si mohol s deťmi robiť, čo chcel. Po dni alebo dvoch ho omrzeli a potom ich zlikvidoval. Píla, kuchynský nôž, čokoľvek by fungovalo. Podrobne opísal veľkú jamu tiel, ktorú vykopal v lese a hemžila sa chrobákmi.
Jedného dňa ho to tiež omrzelo, tak išiel rovno na policajnú stanicu a udal sa. Nie pre vinu, nie, nie, nie. Chcel len, aby niekto vedel o veciach, ktoré robil. Chorý bastard. Nikdy neprestal zabíjať deti. Dvere azylového domu mu nezabránili v tom, čo robil rád. Musel len improvizovať a vymyslel nový spôsob. Upravil svetlušky, aby mohli prežiť bez hostiteľa, len v nečinnom stave. Keď sa dieťa priblížilo k roju, svetlušky sa prichytili a začali pôsobiť. V priebehu rokov sa dieťa premenilo na vec, ktorú sme videli v lesoch. Na poslednej strane bolo, ako sa svetlušiek zbaviť. Vtedy si sa ma opýtala, či som niečo našiel a povedal som, že nie a zavrel denník.
Povedali sme si, že sa porozprávame ráno. Postavil som sa a prešiel popri poličkách s knihami. Zamieril som ku vchodu do knižnice, no zastavil som sa hneď pred dverami a čakal. Čakal som, kým som počul šuchotavé zvuky. Vkradol som sa späť k nášmu stolu, kde si potichu vzlykala. Mala si hlavu v dlaniach a prisadol som si. Povedala si, že si želáš, aby si ma nikdy nestretla. Aká si bola šťastná, keď si nemala čo stratiť. Ako som ti zničil život. V rozprávaní s ľuďmi si sa naozaj nezlepšila, pretože to bolo to najhoršie vyznanie lásky, aké som kedy počul.
Pamätám si, ako sme sa tú noc bozkávali. Pamätám si, ako si ma rukami chytila za vlasy. Pamätám si ten bozk. Keď som ťa objal, bol som dosť blízko na to, aby som ukradol svetlušku bez toho, aby si si to všimla. Svetlušku som držal v ruke. Pamätám si, ako to bojovalo, až kým sa to nestalo. Až kým to nebolo mojou súčasťou. Svetlušky sa posunuli. Prišli ku mne a nechali ťa. Pamätám si ten známy výraz v tvojich očiach. Ten zmätok. Už nikdy som nechcel vidieť ten zmätok v tvojich očiach. Zaslúžila si si byť milovaná a zaslúžila si si to vedieť. Aj tak som naozaj nežil.
Siahla si po mne, no ja som sa odtiahol, keď z tvojich očí zmizli posledné svetlá poznania. A potom si už len hľadela na mňa ako na cudzinca a odišla si domov do davu cudzincov.
To bolo pred rokom.
Odvtedy sa ti o dosť začalo dariť. Máš teraz veľa priateľov. Toľko ľudí na tvojej narodeninovej oslave. Tiež vyzeráš zdravšie ako ja. Ja som také šťastie nemal. Moja pokožka je oveľa bledšia a oči ma teraz neustále bolia. Celé tie roky som nemohol chodiť do školy ako ty. Nestrácal som čas a našiel Joeyeho jamu. Telá, bolo tam toľko tiel. Teraz je tam hrob pre tie deti.
Moja matka si mohla bezo mňa dovoliť operáciu. Vyzerala tak šťastne. Zrovna som ju včera videl hrať sa s mojím bratom.
Včera som ťa videl plakať. Bola si s priateľmi a smiala si sa. Na krátky moment sa tvoje oči stretli s mojimi a potom boli vlhké. Myslím, že idem preč. Nadobro. Nebudeš šťastná, ak sa budem zdržiavať v tvojej blízkosti. Som tak šťastný, že som ťa stretol, aj keď si ma nepamätáš.
Koniec odkazu
Niekedy zažívam depresívne epizódy. Cítim sa tak osamelo, dokonca aj so svojimi priateľmi. Neviem, čo sa mi v týchto časoch preháňa hlavou a niekedy som skončil vo vani, v rukách som mal nôž a zápästia mi krvácali.
Doteraz som si myslel, že som si podrezal zápästia. Neporezal. Rezy sú písmená. Vyrezal som si meno na ruku.
