,,Došli ste nejako skoro, nie? Ako ste sa mali? Nedáte si čaj?“ veselo som sa usmiala na rodičov a pomohla im s taškami, ignorujúc ich prekvapené pohľady.
Nemophilia 1. časť: ,Vidíme len to, čo vieme pomenovať.“ – Garrett Hardin
,,Kvôli silným búrkam nám zrušili polovicu pripraveného programu, Dublin doslova pláva pod vodou,“ odpovedal otec. ,,Ako vidím, dom stojí, takže si môžeme vydýchnuť. Ty ako, Sam? Bol s tebou Tom? Poprosili sme susedu, aby ťa občas prišla pozrieť a zavolala nám v prípade, že by sa ti nedajbože niečo stalo.“
,,Ste pozorní, ale zvládla som to,“ napravila som si dlhé rukávy šiat. ,,Nepotrebuješ pomôcť s vybaľovaním? Dám sa do toho, len uvarím čaj.“ Odskackala som do kuchyne, kým oco ohromene odniesol tašku do spálne. Mama došla za mnou a položila mi ruku na plece: ,,Stalo sa niečo? Akoby ťa za tie štyri dni vymenili. Je ti lepšie? Brala si lieky podľa predpisu?“
Nemophilia 2. časť ,,Tým, že spoznáme našu vlastnú temnú stránku, sa dokážeme vysporiadať s temnými stránkami ostatných.“ – Carl Jung
,,Samozrejme, nie som predsa malé decko,“ uškrnula som sa a zaliala čajové vrecúško horúcou vodou. ,,Bola som s Tomom, spravili sme si malý výlet do lesa a veľa sa zhovárali o budúcnosti, kam pôjdeme na vysokú a tak.“ Spolu s pariacimi sa šálkami sme sa usadili za stôl. ,,Vtedy som si uvedomila, že takto ďalej pokračovať nemôžem. Stratili ste už jedno dieťa a druhé by vám malo spôsobovať radosť, nie kopu starostí navyše.“
Mama sa cez slzy chabo zasmiala. ,,Nikdy si nám nespôsobovala starosti, len sme sa o teba strašne báli. Priznávam, že v poslednej dobe toho na nás bolo veľa, všetky papierovačky okolo Dava…,“ zháčila sa a pokračovala po usrknutí si z čaju. ,,Ak si teda mala pocit, že si pre nás príťaž, nebolo to tak, len sme nezvládali predstierať, že je všetko v poriadku,“ naliehavo ma chytila za ruku.
,,Ja to chápem,“ vážne som prikývla a stisk opätovala. ,,Cukor?“ vstala som a zamierila k príborníku. ,,Nemusíš sa za nič ospravedlňovať, mami, všetci sme si prešli peklom. Ale teraz chcem, aby nám bolo oveľa lepšie. Budem tu pre vás, keď ma budete potrebovať, dokonca aj vtedy, keď odídem na výšku. Ozaj, rozmýšľala som nad právom, nebolo by to skvelé? Už sme si s Tomom pozerali predmety!“
Nemophilia 3. časť ,,Sú bolesti, v ktorých si človek môže pomôcť iba sám, a silné srdce sa chce spoľahnúť iba na svoju silu.“ - W. Shakespeare
,,To znie úžasne, Sam,“ z maminho hlasu jasne znelo uvoľnenie a nadšenie.
,,Potom si nájdem prácu v Londýne, s Tomom sa vezmeme a vy budete môcť rozmaznávať svoje vnúčatá,“ položila som pred ňu nádobku s cukrom. ,,Krásna budúcnosť, nie?“
Následne som jej jedným čistým ťahom podrezala hrdlo.
,,Mama už popíja čaj, o chvíľu sa k nej môžeš pridať,“ nakukla som do spálne a podišla k otcovi vybaľujúcemu oblečenie z kufra. ,,Rozprávali sme sa o našej budúcnosti a o nutných zmenách, chceš ich počuť?“
Nemophilia 4. časť ,,Jednoducho musíš veriť svojej vlastnej šialenosti.“ – Clive Barker
Prehodila som mu okolo krku jeho staré lezecké lano a pevne ho zatiahla, až sa mu krik zasekol v hrdle. Pokojne som sa usadila na posteľ a vyložila si nohy na jeho plecia. ,,Budem mať dve deti. Chlapček bude veľmi múdry, krásny, dievčatá za ním budú šalieť, ale on si zachová zdravé sebavedomie, vyberie si správne dievča a bude rodinu klásť na prvé miesto. A potom nádherné dievčatko, maznáčik rodičov, vždy nimi obskakované, pretože bolo vytúženým dieťaťom. Vyrastie z nej voľnomyšlienkárska umelkyňa, plat síce nikdy nedosiahne vysokú úroveň, no pre komfortný život jej postačí. Rodičia ju budú podporovať v práci, ktorá ju baví. Vezme si svojho najlepšieho priateľa a vrhne sa s ním na cesty po svete, kde objaví nové kultúry, národy a v konečnom dôsledku i sama seba. Zomrie šťastná.“
Nemophilia 5. časť ,,Som dosť problémový a poriadne zmätený. A bojím sa. Skutočne sa bojím.“ – Donnie Darko
Povolila som povraz a nechala otca bezvládne padnúť na zem. Vyšla som z domu, pokojne kráčala cestou von z Claphamu. Míňala som minimum áut, pomaly zo seba zvliekla šaty a vstúpila do lesa smerujúceho do neďalekého Waphamu. Zišla som z asfaltky, bosé chodidlá zašteklilo jesenné lístie a vlhká tráva. Rukami som sa dotýkala kôry stromov, bruškami prstov hladkala zvyšky lístia nízkych kríkov. Kým som vstupovala do temnejšej a hustejšej časti lesa, tvárou mi preletel úsmev a chlad zaštípal nahú pokožku. Konáre mi na privítanie poškrabali líca a všetka zver na znak úcty stíchla. Pomaly som sa zviezla na kolená na zem vystlanú machom a sklopila hlavu. Čakala som naňho.
* * *
Vchádzam do dediny v neskoré sychravé popoludnie, zákruty zvládam so zručnosťou skúseného vodiča. Mlčky zabrzdím pred domom, otvorím dvere auta a ponaťahujem si stuhnuté končatiny, následne otvorím dvere Rose. Pohľad má unavený, nervózne sa usmeje, svoj pôvab však naďalej nestráca. Venujem jej povzbudzujúci úsmev.
,,Pozri, kto je pred dverami,“ ozve sa, kým z kufra vyberám batožinu. Zamknem auto a dvihnem pohľad na návštevníka. Rose mu zamáva.
,,Ahoj, Tom, prišiel si pozrieť Sam?“ osloví ho moja manželka, keď Thomas pribehne k nám a odbremení ma od kufra, za čo mu vďačne kývnem, keďže ma od rána akosi bolí krk i chrbát.
Nemophillia 6. časť: ,,Šialenstvo sa nachádza niekde medzi chaosom a snívaním.“ – R. M. Drake
,,Áno, už sa mi niekoľko dní neozvala, dovolať sa jej neviem, dvere mi neotvára a do záhrady sa dostať nedokážem. Myslel som, že niekam šla s vami,“ vysvetlí. Rose mi pevne stisne ruku a vyplašene na mňa pozrie, kým vysvetľuje, že sme boli týždeň na konferencii a Tom zdesene vypleští oči.
,,Možno len zaspala alebo sa šla prejsť,“ poviem rozhodne, hoci vo vnútri začínam cítiť známu triašku. Všetci traja sa rezko poberieme k dverám a Rose odomkne. Následne s hrôzou vykríkne a Tomovi vypadne taška z ruky.
Steny predsiene sú ostriekané krvou, na dlážke sa povaľujú povytrhávané nechty, chuchvalce vlasov i zuby. Dvere sú vytrhnuté z pántov a umožňujú tak pohľad na čiastočne rozbité okno v obývačke. Ako vo sne kráčam vpred, s hrôzou sledujem blato na dlážke i kobercoch zmiešané s ďalšou krvou a pokreslené steny plné náčrtkov jednoduchých stromov.
,,Rose, okamžite volaj políciu,“ zakričím smerom ku predsieni, nespúšťajúc oči z množstva zvratkov na zemi a dodriapaných stien. Zvrtnem sa na späť ku predsieni, keď vtom mi pohľad padne na najväčšiu kresbu priamo predo mnou. Zo steny na mňa hľadí vysoký muž bez tváre známy z Davidových zvláštnych kresieb.
