Slovak Ghost Hunters (SGH) je pätica mladých ľudí, ktorých spája túžba po odhaľovaní tajomných odkazov zo záhrobia. Ako sami hovoria, zblúdilé duše alebo duchov sa snažia vyhľadať pomocou techniky a zdravého úsudku. „Nie sme žiadni psychopati, vyvolávači, satanisti, či vyháňači démonov,“ vysvetľuje hlavný článok organizácie Matej Cich. V rozhovore ho dopĺňa druhá dlhoročná členka SGH Baška Hrdinová.
Ako dlho funguje SGH a v koho hlave vznikol tento nápad?
Matej: Fungujeme od februára 2015. Ešte predtým som začal ja samostatne, behal som po cintorínoch a videl som také mediálne okno v tomto prostredí. Zdalo sa mi, že tu chýba takáto vec, ktorá by nás zabavila a zároveň by sme aj nejaké miesta spropagovali. Pre nás bol základ navštevovať hrady, zámky a miesta, ktoré by na základe nás prilákali ešte viac turistov.
Baška: Ja som našla Mateja v jednom časopise. U mňa doma sa vtedy diali také divné veci, že zapol sa vysávač, ktorý nebol v elektrine, padali obrazy, alebo niekto kričal z balkóna a nikto tam nebol. Tak som sa s ním skontaktovala, stretli sme sa a hneď sme si sadli. Odvtedy robíme spolu.
Matej: My dvaja sme také talóny SGH, ostatní členovia sa v priebehu rokov menili. Teraz nás je päť – my dvaja, Hanka, Mišo a Peťo.
https://www.youtube.com/watch?v=LZgRD4Ivugw
Dokáže vás natáčanie videí uživiť alebo to robíte iba pre zábavu?
Matej: My fungujeme na úkor nášho voľného času. Všetci máme popri tom aj normálnu prácu a rodinu, zatiaľ to neberieme ako živnosť, ale chceli by sme sa raz dostať aj k tomu. Mávame aj súkromné akcie, ale tiež na nich nezarábame. Aj video čo vyjde najbližšie, bude zo súkromného domu.
Koľko miest ste za osem rokov navštívili a podľa čoho si ich vyberáte?
SGH: Nikdy sme to nepočítali, ale boli to desiatky miest, 50 minimálne. Tým, že normálne pracujeme, môžeme to robiť iba cez víkendy. Miesta si vyberáme podľa histórie, alebo podľa toho, čo nám pošlú ľudia, ktorí tam niečo zažili. Posielame naše promá napríklad aj do českých hradov a zámkov a čakáme, kto sa nám ozve. Ale už sme v takom štádiu, že ľudia si nás aj sami vyhľadávajú.
Ako reagujú ľudia na vaše videá, sú aj takí, ktorí vás považujú za podvodníkov?
Matej: Slováci sú tomto trocha čudný národ. Prvé videá, ktoré som natáčal v bunkri BS8 si vtedy vyslúžili viac hejtov ako pozitívnych reakcií. Ľudia nám písali, že sme si to vymysleli, že sme satanisti alebo sekta a dlho sme si budovali dôveru. Bola to dlhá cesta do kopca, ale nám sa to podarilo a teraz väčšinou vedia, že si nevymýšľame. Snažíme sa na to ísť reálne, s chladnou hlavou a s rozumom.
Ako sa snažíte ľudí presvedčiť, že vaše videá nie sú fingované?
SGH: Pri každej epizóde sa stane, že sú ľudia ktorí nám neveria. Začali sme s novinkou, že sme brávali fanúšikov na vyšetrovanie, aby to s nami zažili a zlepšilo sa to. Ľudia zistili, že nie sme žiadni psychopati ani sekta, že sme úplne normálni ľudia, ktorí idú na to technicky. Nikoho nevyvolávame, iba rozložíme stroje a čakáme, či niečo zaznamenáme.
Stáva sa vám pri vyšetrovaní, že na mieste na paranormálne javy nenatrafíte?
SGH: Občas sa stane, že v dome nie sú duchovia, ale dom pracuje, prípadne sú tam iné vplyvy, alebo predstavivosť. Pre tých ľudí je potom naša práca také zadosťučinenie. Oni žijú v strachu, že v dome sa im niečo deje a keď to niekomu povedia, 90 percent ľudí ich vysmeje. My sme pre nich taká podpora. Ak tam duchovia nie sú, tak sa ukľudnia, ak je tam niečo paranormálne, snažíme sa zistiť, čo to je.
Matej: Zo začiatku si ľudia aj na základe rozhovorov s inými médiami mysleli, že sme nejakí vyháňači. Potom sme im vysvetlili, že my to len technicky zaznamenáme a keď sa tam niečo potvrdí, musia si sami zariadiť médium alebo napríklad farára, ktorý ich toho zbaví.
Kedy navštevujú duchovia súkromné domy a obydlia?
Matej: Stáva sa to, keď má niekto nevyriešené veci z minulosti s rodinou, alebo napríklad tam niekto spáchal samovraždu. Je to akoby ešte nenastal jeho čas a neuvedomil si, že už má ísť. Pri hradoch a zámkoch je to iné, každý hrad má svojho ducha.
Čo musíte urobiť predtým, než sa vyberiete vyšetrovať na nejaké miesto?
SGH: V prvom rade musíme zabezpečiť na to miesto povolenia, keďže každú tú stavbu niekto postavil a niekto ju vlastní. Sú to síce opustené miesta, ale tým, že naše videá chceme zverejniť, chceme byť aj chránení. Najdlhšie sme čakali na povolenie päť rokov, bola to reštaurácia v Dunajskej Strede. Napríklad na povolenie na Borovú horu sme čakali rok.
Ako prebieha váš vyšetrovací deň? Akú techniku používate?
SGH: Keď ideme na nejaký hrad, prídeme vždy cez deň, aby nám povedali jeho príbehy, históriu, aby sme diváka vtiahli do deja. Vyšetrovať začíname vždy okolo 22-tej, keď sa zotmie a končíme okolo tretej až štvrtej nadránom.
Používame diktafóny, kamery s nočným videním, s infra videním, spiritboxy na komunikáciu s druhou stranou, K2 na meranie energie, kinekt, ktorý zaznamenáva pohyb. Všetku techniku si kupujeme z vlastných zdrojov.
Snažíte sa duchov nejak privolať? Sú prítomní iba v noci?
Matej: My sme v zásade proti tomu, aby sa duchovia vyvolávali, proste nastavíme zariadenia a čakáme. Ak sú niekde duchovia, sú tam aj cez deň, len v noci je ich lepšie zachytiť, keďže sa eliminujú rušivé vplyvy a zvuky.
Máte niekedy strach? Mávate nočné mory?
Baška: Dá sa povedať, že máme rešpekt a boli aj situácie, kedy nám nebolo všetko jedno. Ide o to, že to chceme strašne zažiť a stále viac a viac…
Matej: Skôr občas máme strach z opustených budov, aby na nás niečo nespadlo. Na niektoré miesta nám nechcú dať povolenie práve z dôvodu bezpečnosti, keďže nikto nevie, kedy sa tá budova zrúti.
Stalo sa vám niekedy, že ste si ducha zobrali domov?
Baška: Matejovi sa to raz stalo, mne nie.
Matej: Musíš mať proste čistú hlavu. Bašku napríklad pri jednej akcii niečo poškrabalo a povedali sme jej, kašli na to, ideme ďalej.
Baška: Vtedy som sa celkom zľakla, lebo som zrazu mala dva škrabance a z ničoho nič som cítila pálenie na hrudi. Išla som do auta a tam mi pribudol tretí škrabanec, ktorý som si sama určite nespôsobila.
Treba sa duchov báť? Máte nejakú konkrétnu skúsenosť?
Matej: Každý si myslí, že tým, že sú v dome duchovia, je to niečo zlé, že duchovia sú len démoni a podobne. To však nie je pravda, existujú aj dobrí duchovia. Duchov sa netreba báť, skôr živých. Každá akcia je v podstate určité riziko, nikdy neviete, na koho natrafíte.
Baška: Boli sme u jednej pani, ktorej zomrel manžel a nám sa ho podarilo zachytiť. Jej to stačilo , odrazu bola kľudná a ďakovala nám, že si nemyslíme, že je blázon. Ona vtedy spoznala jeho hlas a nechcela ho dať preč.
Matej: Tiež sme boli u jedného mladého chalana, ktorému zomreli rodičia, zostal v dome sám a diali sa mi tam divné veci. Podľa toho, čo sme nahrali, boli to jeho rodičia, ktorí tam zostali, a teda nič zlé.
Ktoré miesta sa vám najviac vštepili do pamäti?
SGH: Bzovík, Čachtice, Branč, Beckov, Spišský hrad, Mariánska Čeľaď… bolo ich veľa, na každom mieste je niečo zaujímavé. Ku hradom duchovia patria. Napríklad na hrade Svojanov v Česku to bolo super. Je to krásny historický hrad a my sme dostali povolenie zostať tam iba my piati sami celú noc.
Baška: Tam bol príbeh o malom dievčatku, ktoré zomrelo, keď na neho padlo lešenie. Ešte predtým ako zomrelo, bežalo po chodbe k rodičom. Každú noc tam bolo počuť kroky, ako beží po chodbe. Keď sme tam skončili, zatvorili sme také veľké hradné dvere a keď sme už odchádzali a išli dolu schodmi, ozvala sa obrovská rana do tých dverí. Bolo to, ako keby sa prišla rozlúčiť, bolo to úžasné.
Aké konkrétne paranormálne javy sa vám podarilo zachytiť?
Baška: Napríklad na Beckove sa nám na kameru podarilo zaznamenať niekoho kto prechádza. Normálne sme videli, ako to ide po schodoch, ale potom sa nám to stratilo. Na hrade Branč zas hádzali mníchov z útesu a tiež perfektné nahrávky sa nám tam podarili. Mariánska Čeľaď je už známa z médií, tam to povedalo moje meno a keď sme sa opýtali, čo sa tu stalo, odpovedalo to – smrť.
Matej: Napríklad na Borovej hore nám odrazu padli laserové snímače. Najhoršie je, že sa nám dejú také veci, keď nenatáčame. Na Spišskom hrade sa predo mnou zjavil taký biely fľak, proste niečo preletelo a zrovna sme boli s kamerou otočení inam. Ľudia potom ťažko tomu uveria, keď to nevidia.
Baška: Mne sa stalo s Hankou na Spišskom hrade, kde sme išli hore po schodoch do takej úzkej vežičky, že sme počuli ako niekto dole hodil mincu a nikto okrem nás dvoch tam nebol. Tak sme zišli dolu, Hanka mala K2 a tam sa jej ukázala postava a ja som to natáčala na kameru. Začali sme s ňou komunikovať, že zdvihni pravú ruku a ono to zdvihlo pravú ruku, rovnako potom aj ľavú.
Vyšetrujete aj inde ako na Slovensku, prípadne v Čechách?
SGH: Áno, napríklad v Rakúsku sme boli v bývalej Hitlerovej pôrodnici, tam to bolo zaujímavé. Vo vnútri boli lehátka, popadané skrine, aj miestnosť na vyznávanie Hitlera. Bolo to obrovské a mali sme z toho rešpekt. Zachytili sme tam slová v slangovej rakúštine. V jednom bare v Rakúsku sme zas na termokameru zachytili nejaký tieň ako prechádza z jednej izby do druhej.
Baška: Dostali sme napríklad povolenie do Rumunska na Drakulov hrad, ale tam za to pýtajú 800-900 eur za hodinu natáčania v jednej miestnosti a je to obrovské. Vyšlo by nás to asi 5-tisíc eur, je to veľa.
Aké plány máte v najbližšej dobe?
SGH: Plánov máme dosť, na Slovensku je ešte veľa strašidelných miest. Najbližšie plánujeme navštíviť jeden bývalý vojenský areál, ale napríklad aj kaštieľ v Tomášikove…
