Mladá žena pracovala v reštaurácii Subway, ktorú pravidelne navštevoval jeden stály zákazník. Ten však nemal záujem o sendviče, ale o túto ženu, ktorú začal obťažovať.
Príbeh ženy, ktorá sa nevedome dala dokopy so svojím stalkerom a neskôr zistila desivú pravdu
Keď sa mi stal tento hrôzostrašný zážitok, mala som 20 rokov a pracovala som v Subwayi. Som drobná žena, ktorá bola ku každému milá, aj rôznym desivým zákazníkom.
Chodil k nám na obed každý deň jeden muž, mohol mať tak okolo 35 až 40 rokov. Bol fascinovaný mojimi pírsingami a tunelmi v ušiach. Vždy sa ma pýtal na rôzne otázky.
Strávil u nás väčšinou tak dve hodiny. Samozrejme, že nejedol celý ten čas. Namiesto toho ma pozoroval. Celé dve hodiny ma dokázal nonstop sledovať pri práci.
Prešli dva týždne, počas ktorých sa tento muž neodbytne snažil získať moje telefónne číslo z toho dôvodu, že mal pre mňa rôzne tunely do uší, ktoré chcel, aby som nosila. Vždy som ho slušne odmietla.
V jeden deň som bola v reštaurácii sama, pretože manažérka musela odbehnúť do banky. Dnu neboli žiadni zákazníci a nebolo veľa roboty, tak som sa v zadnej miestnosti trávila čas na mobile.
Počula som zazvoniť zvonček na dverách, no nikoho som nevidela vojsť dnu. Pred predajňou som potom uvidela rýchlou chôdzou prejsť muža.
V tom zazvonil telefón a išla som ho zdvihnúť: „Ďakujeme, že voláte do Subwayu. Ako vám môžem pomôcť?“
Hlas z telefónu: „Ty si to dievča s peknými ušami, však?“
Po chvíli váhania som odpovedela: „Áno…kto je tam?“
Neznámy hlas: „Si teraz v zadnej miestnosti sama? Nikto iný dnu nie je?“
V tom momente som už bola naozaj vystrašená a zložila som. Vedela som, kto to bol. Hneď som napísala manažérke o tom, čo sa stalo a poprosila ju, nech sa ponáhľa naspäť.
Zavolal znovu. Pýtal sa ma veľmi divné a desivé otázky ako: čo by som s ním robila v zamknutej miestnosti, či mám priateľa, prečo sa hrám na nedostupnú…
Manažérka sa vtedy vrátila a všetko som jej vyrozprávala. Počas obedových hodín opäť zavolal. Tentokrát telefón zdvihla manažérka. Volal ten istý muž. Nikdy som sa nedozvedela, čo počula, no výraz na jej tvári mi napovedal, že vedieť to ani nechcem. Pohrozila mu, že ak ešte raz zavolá alebo sa tu ukáže, tak ona zavolá políciu.
Pár dní sa muž neukázal a myslela som si, že sa to konečne celé skončilo. No mýlila som sa. O týždeň som ho uvidela znova.
Skončila sa mi zmena, tak som sa balila a pripravovala na odchod. Pozrela som sa medzitým von na svoje auto. Stál pri ňom muž, ktorý ma predošlé týždne obťažoval a obzeral si ho.
Bola som sprostá a zabudla som zamknúť zadné dvere auta, takže si ich otvoril a vkradol sa dnu. Potom som ho už nevidela, pretože sa schoval za zadné sedadlo.
S manažérkou sme sa zamkli v podniku a zavolali políciu. Policajti museli muža násilím vytiahnuť z môjho auta, aby ho zatkli. Mal pri sebe nôž, povraz, handru a chloroform.
Keby som sa vtedy v ten správny okamih nepozrela na auto, tak by som tento príbeh pravdepodobne nenapísala ja, ale niekto iný.
