Vychádzame z kina plní nielen popcornu, ale aj fantastického filmového zážitku. Míňame skupiny divákov tvorené nielen zmesou nadšencov krátiacich si čakanie na odvoz domov vzrušenými rozhovormi o uplynulých dvoch hodinách, ale aj vystrašené hlúčiky nepokojných hororových nováčikov.
Nemophilia 1. časť: ,Vidíme len to, čo vieme pomenovať.“ – Garrett Hardin
,,Pozri, ako sa tvária,“ uchechtne sa Jana a fľochne na dievčatá približne v našom veku zazerajúce na večernú tmu parkoviska, kam sa skôr či neskôr budú musieť odhodlane vybrať.
,,Nerozumiem, prečo sa napchajú do kina na dielo moderného hororového veľmajstra, keď evidentne nemajú potrebný vek ani filmovú znalosť,“ prevrátim očami, zatiaľ čo okolo hlúčika neohrozene vybehneme do kruhov pouličných svetiel. ,,Nechoď na horor, keď na to nemáš. Stavím sa, že mníška ich bude desiť ešte niekoľko týždňov a brať im každú minútu spánku,“ smejeme sa už v aute. Ondrej nás ako správny vodič porozváža domov, takže o desiatej poslušne sedím v kútiku izby za pracovným stolom a vyrábam si intímne osvetlenie pomocou novej stolnej lampy.
Môj písací rituál sprvu predstavuje neúnavné sťahovanie obrázkov mníšky Valak, aby som pravých fanúšikov dokázala okato nalákať na novú desivú postavu, kým sa nenaladím na správnu vlnu a nezačnem s poctivou recenziou. Samotný kúsok textu mám napísaný do pol hodiny, následne vykonám drobné úpravy a s pocitom spokojnosti z dobre vykonanej práce sa po osviežujúcej sprche odoberiem do postele. Pri pomyslení, koľko návštevníkov kina dnes ostane bez spánku, sa musím pousmiať.
,,Nina, zajtra sa chystám na pokračovanie V zajatí démonov, stojí mi za to toľko prachov?“ osloví ma týždeň po vychutnaní si premiéry spolužiak, avšak skôr, než stihnem odpovedať, sa k nám vzrušene otočí Anna: ,,Vraj je to úplný brutál, ľudia v kinách odpadávajú a nejaký týpek dokonca zomrel!“
,,Američania,“ prevrátim otrávene očami. ,,Navyše by som neverila všetkému, čo sa na nete popíše, mám predsa vlastný rozum,“ sladko sa usmejem na spolužiačku a zmením jej nadšený výraz na kyslú grimasu.
,,Nevrav mi, že sa nebojíš!“ obviní ma nahnevane. ,,Určite si po všetkých tvojich hororoch poriadne vystrašená, len to navonok nedávaš najavo!“
Musím sa zasmiať. ,,Drahá, v prvom rade si musíš uvedomiť, že sleduješ len film a nie skutočné udalosti. Aj keď sa horory mnohokrát inšpirujú realitou, stále s radosťou zveličia aj najmenší detail,“ spokojne sa narovnám na stoličke. ,,A nad fantastickými maskami a efektmi budem nadšene ochkať, nie báť sa večer zaspať.“
Pred spaním si v rámci rituálu na upokojenie mysle rada čítam rôzne filmové štatistiky a články. V zajatí démonov 2 ovládlo fóra zamerané na kinematografiu, takže som natrafila nielen na rôzne recenzie, ale aj na hlásenia o smrti a odpadávaní, o ktorých hovorila Anna. Ľudia vraj vidia démonickú mníšku všade, až sa z nej pomaly stáva novodobý hororový fenomén.
,,Samozrejme, neskúsené publikum vydesí všetko,“ zamrmlem, odložím mobil a zhasnem svetlo. Otočím sa chrbtom k stene a bezmyšlienkovito sa zadívam do riedkej tmy pred sebou, keď odrazu zbadám v kúte pri pracovnom stole čierno – čierny obrys neznámeho pôvodu. Ach, zas len hra tieňov a vzdialeného pouličného osvetlenia. Zaspím ľahšie než batoľa.
Náhle zobudenie uprostred noci je viac než nezvyčajné. Vzpriamene sa posadím a prejdem prstami po spotenom tričku, snažiac sa žmurkaním do noci vyhľadať zdroj hluku, jediné vysvetlenie prerušenia tvrdého spánku. Pohľadom kĺžem po nábytku a z nevysvetliteľných dôvodov zastanem na kúte vyplnenom pracovným stolom a stoličkou. Až po chvíli zisťujem, že tieň, objekt môjho pozorovania pred spaním, zmizol. Počas nasledujúcej noci podozrivé miesto dôkladne skontrolujem, dokonca si dám záležať a pozorujem ho pri zhasnutom svetle.
Nikde nič. Určite sa len prepracovaná myseľ dostala do spolupráce s bujnou fantáziou a tmou. Pripravím si teda posteľ a vyberiem sa zhasnúť svetlo, no pri návrate k perinám a vankúšom za sebou začujem tiché žuchnutie. So vzrastajúcim nepokojom sa pomaly otočím. Našťastie len spadli šaty zo stoličky, večer totiž nemám náladu upratovať. Zaspávanie mi však trvá dlhšie a neustále musím sledovať pracovný kút, pričom mu postupne prestávam dôverovať.
Príchodu ďalších nocí sa začínam obávať. Pre istotu spím pri zažatej lampe neďaleko postele, no ani potrebná svetelná ochrana nezabráni opätovnému zobúdzaniu sa okolo druhej ráno. Zmätene žmúrim do tmy, cítiac prepotenú nočnú košeľu lepiacu sa na telo. Srdce pod ňou divo búši. Niečo je inak, niečo je zle. Zvierajúc v pästi dokrkvanú prikrývku pomaly dvihnem zrak ku kútu a srdce mi na okamih zastane.
Stojí tam, napoly zahalená do temnoty, čierny plášť splývajúci s okolitou pokojnou nocou a biela tvár i lem mníšskeho habitu žiariaci v tichej vyhrážke spolu so žltými ligotavými očami dravého zvieraťa. Presne taká, ako si ju pamätám z filmového plátna, sa ku mne pomaly blíži vystierajúc hnilobné prsty s popraskanou sčernetou pokožkou…
Zobudím sa z nočnej mory s výkrikom vystrašená na smrť. Chvíľu sa len modlím, aby môj vyľakaný rev nepočuli rodičia. Našťastie noc pokračuje bez prerušenia ďalej, no moje snívanie sa skončilo. Rozsvietim svetlá i malé lampičky a celá sa zabalím do paplóna, aj keď sotva dýcham a neuveriteľne sa v teplom jarnom vzduchu potím. Napoly si uvedomujem, že šlo len o sen, no tak realistický a desivý, až pri stoličke stále vidím neľudsky žlté okále…
Sústredenie v škole každým dňom klesá z výborných hodnôt na podpriemerné. Snažím sa dobehnúť prebdeté noci počas vyučovania, no Valak sa zjavuje, len čo si dovolím privrieť viečka na chvíľu dlhšiu, než je jej po vôli.
Len čo v večer zaspím, pribieha k posteli, driape ma pazúrmi, až sa budím s revom a doškriabaná po celom tele. Zostáva so mnou aj po precitnutí a kým sa túlam slnkom zaliatymi ulicami, môj tieň sa stáva jej tieňom a cítim démonický dych na zátylku s prísľubom, že si po mňa ďalší večer príde a bude ma pomaličky sťahovať čoraz hlbšie do pekiel.
Sedím na literatúre, no namiesto venovania pozornosti dielam realizmu bezvýrazne sledujem cez okno deti hrajúce sa v parku. Nájdem medzi nimi Valak, stojí priamo uprostred ako centrum slnečnej sústavy a hľadí z diaľky priamo na mňa. Pomaly vykročí napred, naťahuje pred seba ruku a dlhým ukazovákom ma k sebe privoláva, kriviac ústa v smrteľnom úškľabku. Vyvolila si ma spomedzi ostatných, musí mať so mnou nejaký plán. Nie je možné jej odolať. Ako vo sne sa postavím, vyleziem na lavicu, otvorím okno a skôr, než ma stihne zastaviť prekvapený a zdesený vresk spolužiakov a učiteľa, sa vrhnem do nekonečna za ňou.
,,Anna! Anna, čo sa stalo? Prežila to?“ dobehne za mnou vystrašená Jana, kým spolu so zvyškom triedy sledujeme sanitku odchádzať po príjazdovej ceste. Pokrútim hlavou. ,,Zlomené väzy, mŕtva na mieste. Ale posledné dni sa správala ozaj zvláštne, akoby trpela stihomamom a niečo ju neustále prenasledovalo. Podľa mňa sa zo svojich hororových filmov zbláznila.“ Mlčky kráčame späť ku budove školy míňajúc ihrisko pre susednú škôlku.
