Smrť nie je niečo, na čo by sme chceli myslieť, ale je to niečo, čo každý z nás raz zažije. Ľudia ale uvažujú o veciach týkajúcich sa smrti a sú to myšlienky napĺňajúce nás strachom a hrôzou. Bude to bolieť? Budeme mať strach? Bude tam úľava alebo len panika a bolesť? Kým sa to stane nám, nebudeme vedieť, čo presne nás čaká a aké to bude. Ale môžeme získať celkom dobrú predstavu o každom okamihu vedúcemu k smrti. Existovali totiž ľudia, ktorí išli až na pokraj smrti, ale vrátili sa späť a popísali detailne každý pocit a vnem.
Na pokraji smrti 1. časť. Ako guľka prevŕtala mužovi krk, či boj o život pod ľadovou vodou
H.G. Wells
Autor sci-fi H.G. Wells zomrel veľmi mladý. Zomrel na chorobu dnes známu ako tuberkulóza. Nikto neočakával, že prežije. Choroba ho zasiahla počas futbalu. „V mojom boku sa objavila silná bolesť. Moja odvaha zlyhala, nemohol som bežať, nemohol som kopať.“ Wells sa ospravedlnil a odišiel domov. Cítil sa veľmi choro a išiel si ľahnúť. Potom musel vstať a ísť na toaletu a zrazu len videl, ako je jeho nočník plný šarlátovej krvi. Podľa jeho slov to bol najstrašidelnejší moment v jeho živote. „Nevedel som, čo mám robiť, znovu som si ľahol a čakal som na nejakú záchranu.“ Doktor povedal Wellsovi, že má najviac pol roka života. Wells chodil ďalej do školy, zatiaľ čo choroba ho zvnútra požierala. Počas nocí sa musel vysporiadať s myšlienkami na blížiacu sa smrť. „Nepáčila sa mi myšlienka umierania. Bol som podráždený, že som sa nestal slávnym a nevidel som svet.“ Horšie pre neho boli ale nenaplnené sexuálne pohnútky, ktoré má každý mladý dospievajúci chlapec, hlavne ak umiera. „Bol som stále viac podráždený, že mám zomrieť ako panic. Cítil som voči ženám nekontrolovateľný hnev, že so mnou nespia.“ Wells prežil, jeho telo chorobu prekonalo, ale zmenila mu celý život. Podľa Wellsa boli jeho myšlienky o nesmrteľnosti neuveriteľné. „Je nemožné predstaviť si samého seba ako neexistujúceho.“
Anita Moorjani
„Bolo to nádherné.“ povedala Anita Moorjani o svojej skúsenosti so smrťou v roku 2006, kedy umierala na rakovinu bez nádeje na prežitie, keď upadla do kómy. Moorjani ale verí, že to bolo niečo viac, že vlastne prešla na druhú stranu. „Je ťažké opísať to. Bolo to, ako keby som opustila moje telo a moje vedomie expandovalo a bolo všade, v božskom stave, kedy som videla mojich milovaných a cítila prítomnosť iných duší. Necítila som žiadnu bolesť. Zistila som svoj zmysel života a čo musím urobiť. Zistila som, že riešenie na moju rakovinu bolo vždy vo mne.“ Keď sa z kómy prebrala, jej telo prešlo zázračným uzdravením. Za štyri dni bolo preč 70% rakoviny a do piatich týždňov zmizla rakovina úplne.
Matthew Botsford
Matthew Botsford upadol do kómy a domnieva sa, že vtedy sa mu naskytol pohľad z druhej strany. Botsford bol postrelený do hlavy. „Cítil som horúcu silu podobnú pichaniu ihlami, bolo to neznesiteľne bolestivé, krátky pocit, len okamih v hornej časti hlavy. Potom ma obklopila čierna tma, ako keby mi cez oči preliali hustý atrament.“ Počas 27 dní bolo jeho telo v kóme, ale Botsford verí, že jeho duša bola uväznená v pekle. Chlad sa mu zahryzával až do špiku kostí, mal pocit, ako keby bol nahý, bezmocný a obklopený démonickou prítomnosťou. „Cítil som skutočný tlak zla proti môjmu telu. Nemohol som dýchať. Okrem zla som necítil nič, žiadny pocit beznádeje, žiadne obavy.“
