Smrť nie je niečo, na čo by sme chceli myslieť, ale je to niečo, čo každý z nás raz zažije. Ľudia ale uvažujú o veciach týkajúcich sa smrti a sú to myšlienky napĺňajúce nás strachom a hrôzou. Bude to bolieť? Budeme mať strach? Bude tam úľava alebo len panika a bolesť? Kým sa to stane nám, nebudeme vedieť, čo presne nás čaká a aké to bude. Ale môžeme získať celkom dobrú predstavu o každom okamihu vedúcemu k smrti. Existovali totiž ľudia, ktorí išli až na pokraj smrti, ale vrátili sa späť a popísali detailne každý pocit a vnem.
Na pokraji smrti 2. časť. Myšlienky o smrti počas kómy a zázračné uzdravenie
Pierre-Jean du Monchaux
Najstarší opis zážitku blízkej smrti bol napísaný v 18. storočí francúzskym lekárom du Monchauxom. Lekár liečil človeka s horúčkou, ktorý na krátko stratil vedomie. Lekár vtedy zapísal všetko, čo človek hovoril. Opisuje, ako pacient stratil všetky vonkajšie pocity a uvidel také čisté a extrémne svetlo, že si myslel, že je v nebi. Pacient si aj po prebratí sa veľmi dobre spomínal na tento pocit a potvrdil, že nikdy, za celý život nezažil krajší okamih. Du Monchaux si spomenul, že o tomto počul už skôr. V 12. storočí teológ napísal: „V súčasnej dobe sa blíži naše telo i duša rozpusteniu a potom príde primárny svetelný lúč.“ Du Monchaux neveril, že to bol duchovný zážitok a napísal: „Všetka krv a tekutiny prúdia silno a je to práve krv, ktorá oživuje tieto silné pocity. Je to tiché a rovnomerné rozloženie do celého tela, ktoré robí tento pocit blízko smrti takým príjemným.“
Cris Gutierrez
Cris písala blog, kým bojovala s rakovinou pankreasu. Keď bolo jasné, že neprežije, napísala záverečný článok, kde sa snažila opísať aké to je umierať. „Ty nechceš takto zomrieť! Dvakrát mi zlyhali pľúca, mala som opuch, takže vyzerám ako obraz od Botera. Nádor mi nedovolí riadne chodiť. Sotva môžem pokrčiť kolená, keď idem dole schodmi. Môže to totiž poškodiť tkanivá. Boli dni, kedy som sa prebudila a myslela som si, že sa topím, pretože som mala hrdlo plné žlče a žalúdok ma pálil. Stále cítim zlosť. Priznávam sa, že som frustrovaná. Plánovala som si založiť firmu s realitami. Nikdy to nespravím.“ Najväčší strach mala ale o rodinu a ľudí, ktorí sa o ňu starali. Chcela zomrieť bez veľkých bolestí a obklopená tými, ktorých mala rada. „Tí, ktorí musia žiť s bolesťou sú tí, ktorí ma majú radi.“
Smrť pod dohľadom
Snaha pochopiť smrť sa stala takou silnou a niektorí ľudia tým boli takí posadnutí, až sa z toho stal vedný odbor. Celá komunita odborníkov študovala smrť, kreslila príbehy každého človeka, aby sa pokúsili získať čo najlepšiu predstavu o tom, aká smrť môže byť. Ich poznanie nie je z prvej ruky, ale je čerpané zo skúsenosti ľudí v paliatívnej starostlivosti. Podľa Dr. Jamesa Hallenbecka sa najskôr vytratí hlad a smäd. Potom zmizne reč a následne videnie. Posledné zmysly sú sluch a hmat. „Zvyčajne to nebolí. Keď je smrť pomalá a prirodzená, nie je tu stres. Naše vnímanie slabne s blížiacou sa smrťou. Človek si vtedy môže, ale aj nemusí byť vedomý toho, že zomiera.“ Podľa Dr. Jima Borjigina je bežné, že umierajúci vidí svetlo. Mnoho ľudí, ktorí prežili srdcovú zástavu opisuje, že počas obdobia bezvedomia majú v mozgu úžasný zážitok so svetlom. Vidia svetlo a potom popisujú skúsenosti „reálnejšie ako reálne“. Avšak nevieme, čo príde po tom svetle. Podľa Dr. Hallenbecka: „Väčšina zomierajúcich po zážitku so svetlom zatvorí oči a vyzerajú, že spia. Od toho okamihu môžeme len odvodiť, čo sa vlastne deje.“
