Strašidelné príbehy pre všetkých, ktorí sa chcú báť 2. časť

City shadows and silhouettes — www.thinkstockphotos.com

reklama:

Drž si odstup!

Žijem v malom meste v severozápadnom Pacifiku. Asi dva bloky od domu je most cez oceán. Je tam malá pláž a odohráva sa tu veľa zločinov. Občas tu nájdu nejaké telo, dochádza tu k sexuálnym útokom a podobne. Ako som raz vystúpila z autobusu kúsok od mostu, videla som troch dospievajúcich chlapcov ako idú cez ulicu smerom ku mne. Zamierila som smerom k budove, kde mám byt a teda som prešla cez cestu. Chlapci sa otočili a išli za mnou. Hneď som vedela, že to nie je dobré, že to je zvláštne. Zrýchlila som a zvolila si cestičku smerujúcu k pláži, aby som sa ich striasla. Mám 21 rokov a hoci chlapci boli možno šestnásťroční, boli traja a ja sama. Ulička, ktorú som si vybrala bola opustená, ale bolo tu svetlo a stále som sa pozerala cez plece dozadu a videla, ako sa odstup medzi nami zmenšuje. Samozrejme som si nemohla byť istá, čo chlapci chcú a či ma naozaj sledujú, kým som nepočula, ako jeden z nich povedal: „ Drž si odstup, inak si to všimne!“ Keď som zahla za roh, bežala som k plotu a skryla sa. Čakala som, kým zistia, že ma stratili a odídu. Napísala som priateľovi správu, že ma sledujú a on hneď napísal, že skončí v práci skôr a príde pre mňa. Ako chlapci prechádzali kúsok odo mňa, zbadala som, že stredný, najvyšší a asi aj najstarší, má v ruke nôž. Počula som, ako sa dohadujú, kde som ušla a odchádzajú. Čoskoro pre mňa prišiel priateľ. Som rada, že môj úkryt neobjavili.

Skontroluj postele

Tento zážitok sa stal mojej matke, keď bola mladá. Pracovala v miestnej krčme plnej rybárov. Poznala väčšinu zákazníkov, ktorí sem chodili piť alebo jesť. Medzi tých neznámych patrili ľudia z mesta, ktorí boli zvláštni. Raz prišiel jeden chlapec, ktorého mama poznala z rôznych párty, otravoval ju v práci, chcel sa veľmi rozprávať, ale mama sa vždy ospravedlnila, že má veľa práce. Raz okolo polnoci prišla do domu, kde bývali s ďalšími miestnymi. Išla do sprchy a keď sa vracala, dvere na jej spálni boli otvorené. Nestávalo sa to, ona zatvárala a nikto zo spolubývajúcich jej tam nechodil. Všetci ale spali, tak to zvalila na prievan a išla si sadnúť na posteľ a nachystať sa na spánok. Mala však zvláštny pocit, ktorý mi nevedela vysvetliť, že niečo nie je správne. Netuší prečo, ale pozrela sa pod posteľ. Ležal tam chlapec z baru, ktorý ju musel sledovať až domov. Ležal tam bez pohnutia, ani nedýchal, až si mama myslela, že je mŕtvy. Išla vedľa zobudiť spolubývajúceho s tým, že má pod posteľou mŕtveho chlapca. Keď spolubývajúci vošiel do izby, zbadal chlapca, ako skúša oknom utiecť. Chlapec ušiel, tak zavolali políciu. Tá ho chytila na druhý deň. Mama má dodnes z toho zvláštny pocit.

To nie je môj otec

Myslím, že to bolo okolo roku 2000 a mal som 8 alebo 9 rokov, keď som žil v Scottsdale v Arizone. Za našou domovou zástavbou bol obrovský park, kde som často chodil, aby som si ako nový v meste našiel kamarátov, s ktorými sa budem hrať. Po čase som naozaj stretol zopár detí, ktorých by som mohol nazvať kamarátmi. Jeden víkend som po rozprávkach vyšiel z domu a išiel do parku. Zrazu na mňa začal vykrikovať z auta nejaký alkoholik. Nevšímal som si ho a hral som sa ďalej. Muž vystúpil z auta a začal ma naháňať. Bol som malý, veľa som sa s kamarátmi naháňal, takže nebol pre mňa problém ujsť mu. Ale bál som sa a tak keď som v diaľke zbadal ženu s deťmi, rozbehol som sa čo najrýchlejšie k nej. Muž spomalil, aby sa vyhol podozreniu a tiež sa vybral smerom k žene. Povedal jej, že je môj otec a že mám domáce väzenie a nemám byť vonku. Ja som žene rýchlo vysvetlil, že som muža nikdy nevidel a doteraz ma naháňal a chcel ma uniesť. Žena sa našťastie postavila na moju stranu a povedala mužovi, aby odišiel. Poslúchol. Ja som ešte chvíľu ostal pri nej a potom bežal domov. Keby nebolo jej, možno by som tu dnes už nebol ani ja.