Hovorí sa, že pre krásu sa trpí, no toto je absolútny extrém. V minulosti boli Číňanky ochotné podstupovať takúto tortúru len preto, aby splnili vtedajšie požiadavky na krásu.
Zvláštna móda z histórie 1. časť: Toto všetko boli ľudia ochotní urobiť v mene krásy.
Zväzovanie chodidiel siaha až do roku 960, kedy vtedajší vládca vraj požiadal svoju konkubínu, aby si zaviazala chodidlá do tvaru polmesiaca a tancovala tak okolo obrovského zlatého lotusu, ktorý nechal vytvoriť. Ostatné ženy pravdepodobne začali na konkubínu žiarliť a začali ju napodobňovať. Táto praktika bola najpopulárnejšia od roku 960 do roku 1279. Čoskoro sa „lotusový kvet“, ako sa takto zviazaným chodidlám hovorilo, stal symbolom krásy v čínskej kultúre. Čím bola noha menšia, tým bola krajšia.
Celý proces sa začal u dievčat vo veku od štyroch do deviatich rokov, pretože v tomto veku ešte nie sú chodidlá úplne vyvinuté. Nohy sa najskôr namočili do zmesi bylinek a zvieracej krvi, potom dievčatám ostrihali nechty na čo najkratšie a následne tlačili špičky chodidla dole až do bodu, v ktorom ich zlomili.
10 ľudí, ktorí trpeli bizarnými abnormalitami
Takto polámané nohy si vyžadovali obrovskú starostlivosť. Museli byť pravidelne preväzované a počas preväzov sa nohy museli umyť, ak dorástli nechty, museli sa zastrihnúť a ak boli na chodidlách zranenia, museli sa ošetriť. Potom nohy premasírovali, namočili do odvaru, vďaka ktorému malo odpadnúť odumreté tkanivo a opäť sa zviazali.
Bohatšie rodiny si mohli tento proces opakovať každý deň, v tých chudobnejších dvakrát do týždňa. Procedúru zvyčajne vykonávala babička alebo teta, pretože matky by pohľad na trpiacu dcéru v bolestiach nemuseli vydržať. Niekedy museli dievčatám nechty na nohách úplne vytrhnúť, pretože im zarastali do kože a spôsobovali infekcie.
Keďže boli nohy zviazané pevne, neprúdila v nich dostatočne krv, a tak akékoľvek poranenie prstov zvyčajne viedlo k infekcii, ktorá neraz spôsobila, že prsty museli byť amputované. Paradoxne to však bolo považované za výhodu – chodidlá sa mohli zviazať ešte tesnejšie. Nejedno dievča však kvôli neliečenej infekcii dostalo otravu krvi a napokon zomrelo.
Samozrejme, chodiť na takto zdeformovaných chodidlách bolo takmer nemožné. No našli sa aj také ženy, ktoré sa to naučili a zvládali aj pracovať.
Zaujímavosťou je, že v Číne ešte dnes žijú staršie ženy, ktoré si v detstve museli vytrpieť tieto hrozné muky. A keďže sa im na takýchto chodidlách vo vyššom veku veľmi zle chodí, mnohé z nich majú po páde zlomené nohy a iné sú pripútané na invalidný vozík. Veríme však, že dnes sa tieto hrozné praktiky nerobia ani v žiadnej bohom zabudnutej čínskej dedinke uprostred hôr.