To, že tí čo majú toho menej, by dali ostatným aj z toho mála, a tí čo majú veľa chcú mať ešte viac je mnohým známe z rôznych životných skúseností. Zaujímavý je však príbeh istého bezdomovca z Bratislavy, ktorý si svojimi skutkami podmanil všetkých, ktorí sa s ním mohli stretnúť.
Jeho meno je Peter a pracuje ako predajca Notabene v Bratislave. Najčastejšie ho stretnúť na Košickej ulici pred obchodným domom Tesco. Všedný pán s úsmevom na tvári, vyžarujúci akúsi pozitívnu auru, ktorú pretvára aj do svojich činov.
Iba 9-ročné dievčatko začalo pomáhať bezdomovcom! Pozri sa, ako!
Vďaka sociálnej sieti sa o ňom v priebehu niekoľkých dní dozvedelo desaťtisíce ľudí a razom sa stal symbolom nádeje, že aj medzi tými, ktorí upadli na samotné dno spoločnosti môžu byť ľudia, ktorí nám chcú svojou dobrosrdečnosťou spríjemniť deň. O jedno takéto zaujímavé stretnutie s Petrom sa verejne podelila aj Ľubica N., ktorá zavesila na svoj účet dojímavý príbeh:
Každé poobedie stojí pri Tescu na Košickej – vždy usmiaty, vždy radostný a ústretový. Moja dcéra sa s ním chodí deliť o svoje vreckové, on sa s ňou delí o príbehy. Je natoľko prirodzenou súčasťou toho miesta a komunity, že ho tam podvedome očakávame a sme sklamaní, keď tam nie je. Včera som šla do obchodu a súčasne so mnou maminka s cca 3 ročným dieťaťom na odrážacom bicykli. Podľa SBS do obchodu s odrážadlom nesmeli vstúpiť. Hneď sa ich ujal a sľúbil malému, že mu odražadlo postráži.
Mama s malým vošli do obchodu, ja tiež. Počúvala som ich trochu opatrný, no roztomilý dialóg, keď okrem ostatného kupovali horalku pre uja, ktorý im pomáha, hoci sám nič nemá, a že je to pekné, že je málo ľudí s takým dobrým srdcom. Dohodli sa, ako malý poďakuje a keď šli von, mama mu horalku podala.
On ju schoval za chrbát, vykročil k „ujovi“ a vraví: Ďakujem, že ste mi postrážili bicyklík! – a už chcel utekať. –„A?“ ozvala sa mama. -A prídeme aj nabudúce! Povedal malý a urputne si schovával keksík do nohavíc. Maminka v ňom chcela pohnúť svedomie a vraví: miláčik, čo sme sa dohodli? Že tomuto ujovi, ktorý bol k nám milý, niečo dáme pre radosť, lebo my máme veľa a on sám nemá skoro nič?- a dotkla sa jemne ruky, ktorá ukrývala v nohaviciach horalku. Malý pozrel obrovskými prekvapenými očami a vraví:“ Má! Má viac ako mnohí iní! Sama si to vravela…“ No predsa má dobré srdce! Inak by mi nepostrážil bicyklík!- povedal malý a vybral horalku.
Mama mu ju bez slova vybrala z ruky a podala pánovi. Ten si čupol a s úsmevom ju vrátil malému. -Ďakujem ja tebe.- povedal. na viac sa nezmohol. Než sa postavil, zaleskli sa mu oči. No potom už tam opäť stál s tým svojim úsmevom, ktorý má pre všetkých. Nie je pravda, že mesto na rozdiel od vidieku nemá srdce a dušu. Má ich na takýchto miestach, v takýchto ľuďoch, pútnikoch, ktorí ho nosia so sebou a rozdávajú ostatným. Ďakujem za nich.
Veríme, že aj vďaka tomuto príbehu sa zmení váš postoj voči bezdomovcom, pretože nie každý si za svoju situáciu môže sám a nie každý, kto žije na ulici je zároveň zlým a krutým aj napriek tomu, že je k nemu taký život.
