Prečítaj si druhú časť série venovanej podivným i desivým faktom spojeným s pochovávaním mŕtvych.
Pochovávanie pod podlahu kostolov a neznesiteľný mŕtvolný zápach
Predtým, ako vznikli samostatné cintoríny, boli najčastejšími miestami na pochovávanie zosnulých záhrady za kostolmi. Mnoho kňazov v tom malo vidinu ľahkého a rýchleho zisku. Príkladom je kňaz z londýnskej Enon Chapel, ktorý pochovával až 30 ľudí týždenne pod podlahu kostola.
Máte zapnuté blokovanie reklám AdBlock?
Aj vďaka reklamám vieme pre vás tvoriť obsah. Prosím zapnite si reklamy. Ďakujeme.
Hromada mŕtvych tiel sa postupne vyšplhala až na číslo 12-tisíc. No a toľko mŕtvol už podzemie kostola nebolo schopné viac ukrývať. Mŕtvoly boli naukladané až po podlahu a uvoľňujúce sa hnilobné plyny spôsobovali, že veriaci počas omše omdlievali a deti v nedeľnej školy museli čeliť množstvu múch. Situáciu bolo treba riešiť, preto museli telá spod podlahy vybrať, naložiť na vozy a hodili ich do Temže.
Cestou k rieke však vozy strácali časti tiel a zhrození Londýnčania nachádzali v uliciach lebky a kosti. Keď úrady zistili, čo sa v kostole odohralo, okamžite ho uzavreli. Neskôr ho prestavali na tanečnú sálu a tancovačky, ktoré sa tu konali, miestni nazývali „tance smrti“.
