Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.

Príbehy o čiernookých deťoch 1. časť: „Môžeme vojsť a použiť váš telefón?“

Mysterious Woman. Mystery Woman In Mist Silhouette
1
Otvoriť Foto TU
Otvoriť galériu
Foto: www.thinkstockphotos.com
reklama:
reklama:

Čiernooké deti sú ľudovým fenoménom a hovorí o ľuďoch, ktorí zažili zvláštne stretnutie s deťmi, ktorých oči sú čierno-čierne. Deti sa nachádzali pred ich dverami či pred autami a niesli so sebou strach a paniku.

Zobudila som sa na štekot našej Lucy. Bola vedľa našej postele, kde som spala s manželom a našou takmer dvojročnou dcérkou. Lucy štekala na dvere ako keby za nimi niekto bol. Mali sme ju len tri mesiace, bola stále šteniatko, tak som si myslela, že ju len vydesili zvuky domu, a preto som otvorila dvere, aby som jej ukázala, že tam nikto nie je. Akonáhle som otvorila dvere, Lucy vyštartovala k vchodovým dverám. Bola úplne besná, ešte som ju takú nezažila. Keď som chcela otvoriť a opäť jej ukázať, že sa nemá čoho báť, vyštartovala po mne a nedovolila mi otvoriť. Z besného štekotu prešla do plačlivého kňučania.

Bola som vystrašená a ani neviem prečo, pozrela som sa cez kukátko. Stáli tam dve deti. Jedno dievča nebolo veľmi mladšie odo mňa, vyzeralo tak na 16-17 rokov. Bola bledá, jej rozpustené vlasy mali medovú farbu. Nevidela som jej do očí. Držala za ruku malé dievčatko, ktoré mohlo mať tak tri roky.

Malé dievčatko sa hanblivo pozeralo do zeme a pod pazuchou zvieralo hračku. Chcela som im v tej zime ponúknuť čaj alebo čokoládu, ale len som tam ticho stála. Nevedeli o mojej prítomnosti za dverami. Staršie dievča prehovorilo: „Chceli by sme použiť váš telefón.“ Od strachu som zamrzla, nemohla vedieť, že som tam, ale predsa pohľad namierila cez dvere presne na mňa a vtedy som zbadala jej oči.

Boli úplne čierne – alebo to bola búrková modrá či tmavopurpurová? „Naša matka sa o nás bojí.“ Bola som vystrašená, som ateistka a neverím v paranormálne javy a predsa za našimi dverami stáli dve čiernooké deti a rozprávali sa so mnou. Neodpovedala som jej. Začala som potichu cúvať.

„Len nás pustite dnu, aby sme si mohli zavolať.“ Spravila som ďalší krok späť. Tón jej hlasu sa zmenil zo zdvorilostného na komandujúci, nahnevaný: „Neublížime vám, keby sme chceli, vlámali by sme sa dnu. Tak sa pýtam znova. Môžeme vojsť a použiť váš telefón?“

Cúvala som, hoci niečo ma ťahalo k dverám a chcela som ich vpustiť dnu. Dostala som sa naspäť do spálne. Zatiahla som rolety, zamkla dvere a sadla si v nočnej tme na posteľ. Ešte som počula, ako ma znovu volá k dverám a potom ostalo ticho.

Vedela som, že nezaspím. Už som o nich čítala – o čiernookých deťoch a viem, že na vstup potrebujú povolenie a nikdy nikomu neublížili. Aj tak som bola vystrašená. Keď som o tom povedala manželovi, povedal mi, že to bol len sen. Ale ten šteklivý pocit smútku, ten pocit tichého domu v noci a strach z búchania na dvere hovorí niečo iné.

reklama:
reklama:

K téme

Viete o niečom zaujímavom? Máte paparazi fotku? Pošlite nám tip TU

Najčítanejšie za 24 hodín

Autor DanielaDátum 6. júla 2016Zdroj thoughtcatalog.com © Najky.sk, iDen Media s.r.o.
reklama:
reklama:
reklama: