Dievča v núdzi nahlásilo polícii chýbajúcu osobu. Polícia jej však nestihla pomôcť včas.
Strašidelný príbeh: Cudzie ruky
„Dovolali ste sa na linku 911, ako vám môžeme pomôcť?“
Zaváhala som, nikdy som nevolala s niekým cudzím a už vôbec nie s políciou. Kiežby tu bol Tom…ale nie je tu a preto im vlastne volám. Vyčistila som si hrdlo a nervózne spustila:
„Dobrý deň. Volám sa Terry Millerson a chcela by som nahlásiť nezvestnú osobu. Volá sa Tom Smith.“
„A ako dlho je nez…prepáčte, môžete ešte raz zopakovať to meno?“
„Tom Smith. S-m-i-t-h.“
„Nie madam, myslel som vaše meno. Voláte sa slečna Millerson?“
Teraz som už netrpezlivo vzdychla: „Áno, Terry Millerson. Prosím vás, počúvajte ma. Prešlo 12 hodín odkedy bol Tom naposledy doma. Viem, že to nie je dlhá doba, ale nikdy nechodí na takto dlho preč. A vždy mi jeho odchod oznámil vopred. Mohli by ste niečo…“
„Prepáčte slečna Millerson, ale môžete mi povedať vašu adresu?“
Zneistela som: „Načo potrebujete vedieť moju adresu?“
„Viete kde sa nachádzate? Je to veľmi dôležité.“
Sama som nevedela, na akej adrese momentálne som, ale to som im nemienila prezradiť. „Som doma, stačí vám to vedieť? Len chcem vedieť, kde je Tom. Či sa mu nič nestalo, či je v poriadku…“
„Slečna Millerson, vaši rodičia sa o vás strachujú. Prosím, povedzte nám, kde sa nachádzate. Okamžite po vás prídeme.“
V tom momente vošiel dnu Tom. Vydýchla som si od úľavy a zrušila hovor. Jeho tvár bola plná hnevu, ale neprekážalo mi to.
„Ako si sa sem dostala a s kým si do riti volala?!
Desivý príbeh: Stál pred mojim oknom
Bez obáv som sa na neho usmiala. „Dvere do suterénu si nechal otvorené. Strašne som sa o tebe bála, tak som zavolala na políciu a oznámila im, že si nezvestný. Nikdy nenechávaš moje dvere otvorené, je všetko v poriadku?
Chytil ma za zápästie a opýtal sa: „Povedala si im našu adresu?“
„Nie. Len som ich poprosila, aby mi ťa našli.“
Nečakane sa rozosmial: „Aké milé, že si sa o mňa bála. Za chvíľu im zavolám a poviem, že som v poriadku.“ Potom ma chytil za zviazané ruky a pohladil po hánkach. Najprv som jeho dotyk nenávidela, ale už som si zvykla. Už som si zvykla na veľa vecí ohľadne Toma.
„Poď zlatko, vrátime ťa tam, kde patríš. Čo povieš?“
Pokývala som hlavou a s úsmevom sa s ním vydala späť do suterénu.
