Ak máte radi strašidelné čítanie, máme tu niečo pre vás.
Žena, ktorá vyvraždila svoju rodinu. To je Belle Gunness.
Votrelec v dome
Raz v noci som bola sama doma a okolo druhej ráno mi zazvonil telefón. Na displeji sa ukázalo neznáme číslo, tak som si myslela, že si niekto z mojich kamošov chce zo mňa vystreliť. Keď som zdvihla, na druhej strane bolo ticho. Tak som to položila, otočila som sa na druhý bok a chcela som ďalej spať. Po niekoľkých minútach telefón opäť zazvonil a číslo bolo to isté. Zrazu sa ma zmocnil nepríjemný pocit a na tele mi naskočila husia koža. Síce som sa bála, no napriek tomu som to zdvihla. Trochu nahnevane som sa ohlásila: „Haló.“
Na druhej strane bolo chvíľu ticho, no potom sa ozval zvuk, z ktorého mám dodnes zimomriavky. Znelo to ako podivné monotónne vrčanie, po ktorom nasledovalo opäť ticho. Nahnevaná som sa preto spýtala: „Kto ste, čo chcete? Prečo mi voláte? Mám kamoša, ktorý pracuje na polícii, dajte mi pokoj.“ Na druhej strane sa ozval démonický hlas, ktorý povedal: „Len čakám, kedy prídeš na poschodie.“
Okamžite som vyletela von z domu ako strela. Hneď oproti bývala moja kamoška, tak mi ako prvé napadlo ísť k nej. Zobudila som celú jej rodinu a jej otec zavolal tomu môjmu a potom zavolal na políciu. Policajti prišli asi o päť minút. V našom dome nenašli nič a nikoho. Avšak zadné dvere boli otvorené a pamätala som si, že som ich pred spaním zamykala…
7 strašidelných imaginárnych priateľov, ktorých deti takto opísali
Podivný brat mojej krstnej mamy
Moja krstná mama chovala králikov. Bola veľmi priateľská a mala brata, ktorého som videla len párkrát v živote. Pôsobil tak trochu čudácky, bol veľmi tichý a utiahnutý. Raz sme boli u nich na spoločnej večeri a bol tam aj brat mojej krstnej. Jeho prítomnosť ma dosť znepokojovala a cítil som sa divne. Po večeri som ukazoval mojej krstnej niečo na počítači, rodičia zostali v kuchyni a môj brat bol s bratom mojej krstnej v obývačke. Keď som za nimi prišiel, len pozerali telku.
Na druhý deň sme celá rodina išli spolu do kostola. Brat mojej krstnej sa ma spýtal, či má môj brat účet na Facebooku. Povedala som mu, že nie. Môj brat sa totiž sociálnym sieťam snažil vyhýbať. Bolo mi to dosť čudné, prečo sa na to pýtal. O pár dní si ma pridal medzi priateľov. Dosť ma prekvapilo, že nemal žiadnu profilovú fotku. Potom mi napísal. Naša komunikácia vyzerala takto:
„Ahoj,“ napísal.
„Ahoj,“ odpísal som.
„Prečo ešte nespíš? Je neskoro,“ napísal.
„To je u mňa normálne,“ napísal som.
„Nehnevá to tvojich rodičov?“
„Nie, netrápi ich to.“
„Chceš si písať?“
„Vlastne, už musím ísť. Musím sa učiť na skúšku,“ a divnú konverzáciu som ukončil.
Aj opatrovateľky zažívajú strašné situácie. Tieto tri strašidelné príbehy vám naženú hrôzu
V duchu som si povedal, že to bolo to vážne čudné. Vypol som si chat, aby nevidel, že som online, a zo zvedavosti som si pozrel jeho profil. Zoznam priateľov nemal zablokovaný, takže som si ho mohol pozrieť. A to, čo som videl, ma poriadne vydesilo. Mal viac ako dvesto priateľov a všetko to boli mladí muži. Vlastne len tínedžeri. Bolo mi z toho zle. Veď brat mojej krstnej mal už viac ako 40! Už mi bolo jasné, prečo chcel vedieť, či má môj mladší brat účet na Facebooku.
Na druhý deň ráno som to všetko povedal rodičom a ukázal som im jeho profil na Facebooku. Otec bol šokovaný, no spomenul si, že kedysi dávno sa hovorilo, že brat mojej krstnej ponúkal deťom drogy a obchytkával ich. Zistili sme však, že celý prípad zmiatli zo stola, pretože chlapci pred súdom povedali, že si to všetko vymysleli. No myslím si, že ich skôr niekto zastrašil…
S krstnou mamou sme prerušili kontakty. No dodnes mám nočné mory o tom, že si jej brat robí zálusk na mňa a na môjho brata.
Deti dokážu povedať naozaj hrôzostrašné veci. Však, presvedčte sa sami!
Muž bez tieňa
Moji rodičia si pred časom kúpili malú chatku v lese, v ktorej často trávili víkendy aj s mojou malou sestrou. Mne sa tam veľmi nechcelo chodievať, a tak som zvyčajne trávila víkendy sama doma. Jedného večera som sa totálne nudila, a tak som sa hrala na notebooku. Rodičia majú spálňu na poschodí a dosť často sa stávalo, že keď odo mňa niečo potrebovali, zakričali na mňa z izby. Ja som vyskočila z gauča alebo od počítača vo svojej izbe na prízemí a išla som za nimi hore. Bol to už taký reflex, že keď som začula svoje meno zhora, zdvihla som sa a išla som tam.
No a práve v ten večer, keď v dome okrem mňa nikto nebol, som začula svoje meno. Automaticky som sa postavila a išla som hore. V polovici cesty som si však uvedomila, že som sama. Že ma nemá kto volať. Pomyslela som si, že sa mi to asi len zdalo. Vrátila som späť do svojej izby, no v tom som to začula znova. Bolo to hlasnejšie ako predtým a hlas určite nepatril môjmu otcovi ani nikomu z mojej rodiny.
Išla som preto hore a chcela som zistiť, čo sa to tam deje. Nikde nikto nebol. Pozrela som sa preto von oknom a videla som celú ulicu. Pod jednou z pouličných lámp stála tmavá čierna postava. Snažila som sa toho človeka rozpoznať, no na nikoho sa mi nepodobal. Potom som si všimla niečo, čo ma vydesilo na smrť. Ten muž nemal žiaden tieň! Zrazu svetlá na ulici zablikali a muž zmizol. Vydesená som behala po dome a skúšala, či sú všetky okná aj dvere zavreté. Potom som sa zamkla v šatníku pod schodmi a celú noc som čakala na to, kedy konečne príde ráno.
