Nikdy na tú noc nezabudnem. Ja a moja sestra Daniela sme boli samy doma, zatiaľ čo naši rodičia boli na rodinnej oslave…
Strašidelný príbeh: Noc u kamaráta sa zmenila na nočnú moru
Mala som dvanásť a Daniela mala trinásť. Náš dom bol celkom obyčajný, no mal jednu zvláštnosť, že vždy ste počuli všetko, čo sa v ňom deje. Mohli ste byť na poschodí a počuť, o čom sa rodičia bavia v kuchyni.
V ten večer, keď išli rodičia na oslavu, sme boli každá vo svojej izbe. Zrazu som však začula tiché klopanie prichádzajúce zdola. Myslela som si, že je to Daniela, tak som išla dole zistiť, čo robí. Keď som prišla dole, klopanie sa opäť ozvalo. Išlo zvonka, kde bola tma ako vo vreci. Zapla som preto vonkajšie svetlá. Vonku však nebola Daniela, ale nejaký chlapík. Vyzeral približne na štyridsať, mal dlhé čierne vlasy a bol veľmi štíhly a vysoký. Klopal na zadné dvere, čo ma dosť vydesilo. Takmer som odtiaľ ušla. No chlap sa na mňa pozeral cez sklo na dverách a v očiach mal čosi ako zúfalstvo. Pôsobil, ako by potreboval pomoc. Povedal mi, že si potrebuje zavolať a spýtal sa ma, či ho pustím dnu. Spýtala som sa ho, prečo a prečo je na našej záhrade. Namiesto toho, aby mi odpovedal, naliehal, aby som ho pustila dnu. „Prepáčte, ale choďte preč, inak zavolám políciu,“ povedala som mu. Chcela som zavrieť okno vedľa dverí, ktoré bolo otvorené, no zablokoval ho rukou a chcel dočiahnuť kľučku, aby otvoril dvere.
Desivý príbeh: Neželaní hostia
Zakričala som na sestru, aby mi išla pomôcť. Bežala som hore schodmi a na pol ceste som stretla Daniela. Keď sme prišli dole, chlap tam stále stál. Daniela zavolala rodičom a tí nám povedali, aby sme ihneď zavolali na políciu a zamkli sa hore v izbe. Urobili sme, čo nám povedali. Klopanie sa už neozývalo, a tak som sa išla pozrieť dole. Za dverami nikto nestál, no okno bolo otvorené. Uvedomila som si, že som ho v tom strese vôbec nezavrela. Pozrela som sa vpravo – dvere do otcovej pracovne boli otvorené. Dobre som si pamätala, že predtým boli zavreté. V miestnosti však bola tma a nič som tam nevidela. A nebola šanca, aby som išla dnu. Vzala som si telefón, nastavila som foťák a stlačila som blesk. Keď som miestnosť odfotila, blesk mi poskytol dostatok svetla na to, aby som odfotila chlapíka stojaceho v otcovej pracovni. Muž sa pozeral priamo na mňa.
Skutočné a desivé príbehy, ktoré vám naženú zimomriavky
Nevedela som, či mám utekať, alebo nie. No zdalo sa mi, že muž sa rozbehol za mnou, a tak som vybehla po schodoch a zamkla som sa v izbe. Muž začal klopať na dvere a prosil ma, aby som mu otvorila. Zakričala som, že polícia je na ceste. Klopanie prestalo. Počula som, ako otvára a zatvára zadné dvere. Polícia prišla až o päť minút na to. Našťastie sa nám nič nestalo, no keby sme sa nezamkli, možno by nás to stálo život…
Samozrejme, že polícia nikoho nevypátrala. Odvtedy sme už samy doma nikdy neboli…
