Spáchala to jeho nenávisť, vyhýbavosť, neochota alebo niečo úplne iné? Prečo až vtedy, keď každý zmizol, si uvedomil, že by dal všetko za to, aby to bolo tak ako predtým?
Doppelganger - prízraky žijúcich ľudí, ktorých stretnutie neveští nič dobré! - 1. časť
Neznášam svoju prácu. Nenávidím ju tak moc, že to neviem ani opísať. Aby som sa robote a všetkým vyhol, tak chodím často na toalety, na ktorých sa vždy zdržím čo najdlhšie.
Keď som zo záchodov vyšiel tentokrát, každý bol preč. Nielenže v kancelárii nebolo ani živej duše, ale všetko z nej úplne zmizlo. Bola to len prázdna miestnosť. Ako dlho som tam bol?
Zmätený som sa vrátil späť na toalety. Záchody, umývadlá…všetko bolo jednoducho zrazu preč.
Vystrašený som vybehol von. Žiadne autá vrátane môjho ani žiadni ľudia. Zakričal som do ticha a prázdnoty, ale počul som len ozvenu vlastného hlasu.
Prechádzal som sa hľadajúc čokoľvek. Chýbal mi spev vtákov, dokonca aj poletujúci hmyz. Cítil som sa tak sám. Nikdy som si neuvedomil, aký svet dokáže byť desivý, keď z neho zmizne každý zvuk. Počul som len svoje kroky a tlkot srdca.
3 krátke a skvelé horory, ktoré si môžete pozrieť na Youtube
Budovy stále stáli, ale aj zvnútra boli určite všetky prázdne a opustené. Vyzerali nedotknuté, ako keby boli novopostavené a ja som prvý človek, čo ich práve uvidel.
Je tu také ticho. Dal by som čokoľvek za spoločnosť a jediný zvuk. Psie zabrechanie, motor okoloidúceho auta, kýchnutie človeka. Hocičo, je mi to jedno. Potrebujem niečo alebo niekoho.
Už sa po meste túlam tri hodiny a všade je rovnaká prázdnota a ticho. „Prosím, je tu niekto?!“ kričím na všetky strany. Nech sa so mnou niekto rozpráva, vydá jediný zvuk. Už nechcem byť sám, nevydržím to.
