Život sa s nami nemazná a vie o tom svoje aj tento muž, ktorý prišiel o svoju milovanú manželku.
Študenti zaspievali chorej učiteľke pred jej domom pieseň. No tá o minútu neskôr zomrela.
Predstavte si, že si užívate ničím nerušný život, s partnerom ste spolu každý deň, vychutnávate si spoločné chvíle a zrazu sa vám život obráti na ruby. Toto je presne prípad aj týchto manželov. Petro DeMarco sa musel zmieriť s tým, že jeho manželka Laura Levis ho onedlho zrejme opustí.
Žene zomrela najlepšia kamarátka, tak sa rozhodla, že si adoptuje jej 6 detí. Neskôr zažili takéto obrovské prekvapenie.
Laura nakoniec zomrela v nemocnici po tom, ako sa niekoľko dní liečila pre ťažký astmatický záchvat. Hoci Peter utrpel neuveriteľnú stratu vo svojom živote, stále bol veľmi vďačný celému nemocničnému personálu, ktorý zaobchádzal s jeho zosnulou manželkou s rešpektom a dôstojnosťou.
DeMarco sa preto rozhodol napísať list, v ktorom opísal úžasné spôsoby, ako lekári, sestry a celý personál urobili túto neuveriteľne ťažkú situáciu pre nich trochu znesiteľnejšou.
Jej manžel zomrel, ale postaral sa o to, aby každý rok až do smrti dostala na Valentína kvety
„Začnem rozprávať o siedmych dňoch, počas ktorých ste liečili moju ženu Lauru Levis. Počas nich sa bohužiaľ ukázalo, že to boli posledné dni jej mladého života. Či si spomínam na niektoré mená? Ako by som mohol zabudnúť. Každý z vás zaobchádzal s Laurou s takou profesionalitou, láskavosťou a dôstojnosťou, keď ležala v bezvedomí. Keď potrebovala nejaké lieky alebo inú starostlivosť, ospravedlnili ste sa jej, že to bude trochu bolieť, aj keď ste vedeli, že vás nepočuje. Keď ste počúvali jej srdce a pľúca prostredníctvom svojich stetoskopov, jej šaty, ktoré jej pritom trochu skĺzli, ste prichytili a úctivo ju prikryli“.
„Prikryli ste ju dekou a to nielen vtedy, keď bolo potrebné regulovať jej telesnú teplotu, ale aj keď bola v miestnosti len trochu zima, aby sa jej spalo pohodlnejšie. Starali ste sa aj o mňa a našu rodinu, dali ste nám vodu, pýtali ste sa každú chvíľu, či niečo nepotrebujeme a pokojne ste odpovedali na každú jednu našu otázku s neuveriteľnou trpezlivosťou. Koľkokrát ste prišli do miestnosti a našli ste ma vzlykať s hlavou sklonenou nadol a pokojne ste si robili svoju prácu, ako keby som tam ani nebol. Bez zbytočných poznámok ste mi vždy vyšli v ústrety. Koľkokrát ste mi pomohli nastaviť kreslo čo najbližšie k jej lôžku, doslova vliezť do spleti drôtov a trubiek okolo nej, aby som sa mohol nakloniť dopredu k nej na niekoľko desiatok centimetrov?“
„Koľkokrát ste ma skontrolovali, či som niečo nepotreboval, čokoľvek, od potravín cez pitie, až po čisté oblečenie, či horúcu sprchu, alebo či som nepotreboval lepšie vysvetliť určité lekárske zákroky, alebo sa len s niekým porozprávať? Koľkokrát ste ma objali a utešovali ma, keď som bol už na dne. Koľkokrát ste povedali aj zlé správy pomocou súcitných slov a smútku vo vašich očiach? Keď som potreboval použiť počítač pre núdzový e-mail, bez problémov ste mi to umožnili. Ale moment, na ktorý nikdy nezabudnem, bola v skutočnosti jediná hodina, naša posledná spoločná. V posledný deň, keď sme čakali na darcu orgánov, všetko, čo som chcel, bolo byť s ňou sám. Ale rodina a priatelia stále prichádzali, aby sa lúčili a hodiny tikali. O šestnásť hodín nakoniec všetci odišli a bol som psychicky i fyzicky vyčerpaný, potreboval som si zdriemnuť.“
„Tak som sa spýtal zdravotnej sestry Donny a Leny, či mi pomôžu nastaviť kreslo, čo nebolo príliš pohodlné, ale mohol som tak byť znova vedľa Laury. No ony mali lepší nápad. Spýtali sa ma, či môžem na chvíľu opustiť miestnosť a keď som sa vrátil, oni posunuli Lauru na pravú stranu postele, takže som mal dostatok priestoru naposledy s ňou ležať na jednej posteli. Spýtal som sa, či by nám mohli dať jednu hodinu bez jediného prerušenia a ony prikývli, zastreli záclony, vypli svetlá a zatvorili dvere. Ľahol som si vedľa nej. Vyzerala tak krásne a ja som ju hladil po vlasoch a po tvári. Bol to náš posledný moment ako manžel a manželka a to bolo prirodzenejšie a napodiv upokojujúcejšie ako čokoľvek, čo som kedy cítil. A potom som zaspal.“
„Budem si to pamätať. Poslednú hodinu spoločného života. Bol to dar nad dary a musím sa Donne a Lene za to poďakovať. A nielen im, ale naozaj sa musím vám všetkým za to poďakovať. S mojou večnou vďačnosťou a láskou, Peter DeMarco.“
