Dom bol plný sesterníc, tiet, rodinných známych a policajtov, no akoby v ňom chýbal život. Nik veselým krikom neprehlušoval naše rozhovory, nemotal sa návštevníkom pod nohy a nestrkal im do rúk svoje podivné kresby. Mama s otcom navonok prezentovali neochvejnú vieru, že sa David stále nachádza niekde v lese, prípadne u neznámeho šialenca. Avšak len čo verejnosť opustila hranice nášho pozemku, plecia im klesli, chrbty sa zhrbili a nádej sa odplavila spolu s nekonečným vodopádom sĺz.
Nemophilia 1. časť: ,Vidíme len to, čo vieme pomenovať.“ – Garrett Hardin
Moje výčitky nemali konca. Ako správny sebec som počas nehody úzkostlivo strážila svoje bezpečie, pričom malý braček v strachu mohol otvoriť dvere, vypadnúť a dostať sa do pazúrov zvieraťa spôsobujúceho zrážku. Pomáhali mi len večery trávené s Beth a Leah, ktoré sa ku mne nahrnuli, len čo som ich hystericky oboznámila s nešťastím. Bola som tak mimo, že som dokonca schválila návštevu Tomovi a napodiv sa pri ňom dokázala vyrozprávať a vyplakať viac ako pri mojej nerozlučnej dvojke.
,,Mami, choď si ľahnúť, netýraj sa už,“ unavene som vybrala mame z rúk Davove rodinné fotografie zo spoločných výletov a zároveň nenápadne odniesla takmer prázdnu fľašu vodky.
,,Nemôžem si ľahnúť, o chvíľu sa vráti ocko a možno sa konečne dozvieme, kto nám nášho drobčeka uniesol,“ rapotala pletúcim sa jazykom, no keď som ju vzala za ruku a odviedla do spálne, poslušne sa prikryla a do niekoľkých minút tiché vzlykanie konečne ustalo. Čakajúc na otca som v esemeske ubezpečila Toma, že situáciu zvládam a následne som úkosom pozrela na fotky porozhadzované po stole. Usadila som sa teda na gauč a mechanicky prezerala snímky zhotovené v lete pri bazéne, na hojdačke a počas karnevalu v škôlke, všade kraľujúci náš vysmiaty Dave. Smutne som sa pousmiala.
Náhle som ale stŕpla uprostred pohybu. Na jednej fotke zachytávajúcej Davida len pred niekoľkými týždňami v miestnom lese som za bratovou drobnou postavou zbadala nejasné obrysy akéhosi muža. Vysoký štíhly chlap v slušnom obleku, akoby bol práve odišiel z firemného stretnutia, sa napoly skrýval medzi pokrútenými kmeňmi stromov. Pomaly som fotku odložila nabok a zamračene sa pozrela na ďalšiu zobrazujúcu Dava aj s mamou počas zberania lesných kvetov v rovnakom lese. Srdce sa mi divoko rozbúchalo, keď som obďaleč našla toho istého muža. Rýchlo som prehľadávala ostatné snímky a neznámy sa objavoval všade, kde sa vyskytoval aj David. Rodičovská teória o možnom únose odrazu naberala celkom nový rozmer. Kým som sa vybrala za mamou, venovala som chvíľu aj fotkám z lesov, kam sme chodili ešte počas bývania v Londýne. Samozrejme, že na brata číhal aj tam. Prenasledoval nás do Claphamu.
Nemophilia 2. časť ,,Tým, že spoznáme našu vlastnú temnú stránku, sa dokážeme vysporiadať s temnými stránkami ostatných.“ – Carl Jung
,,Mami, zobuď sa, niečo som našla,“ necitlivo som mame vtrhla do izby, až rozospato vyskočila, a hodila jej do lona rodinný album. So zvrašteným čelom sa uprene zahľadela na fotky a mierne otrávene na mňa pozrela: ,,Sam, momentálne je najnevhodnejší čas na podobné vtipy.“
,,Aké vtipy, prosím ťa? Pozri sa lepšie,“ podráždene som k nej pristúpila a predostrela jej londýnske aj claphamské zábery, pričom sa mi z potenciálneho vraha zdvíhal žalúdok. Mama však nechápavo hľadela na miesto, kam som netrpezlivo klopkala prstom: ,,Nič tam nie je, Sam. Mala by si si tiež ísť oddýchnuť…“
,,Si slepá alebo čo? Veď ho vidieť úplne jasne!“ nahnevane som zaútočila, až na mňa prekvapene pozrela. Vtedy do izby vošiel otec a spýtavo sa na nás zahľadel očami obrúbenými výraznými sivými kruhmi: ,,Prečo vrieskaš na celý dom, Samantha? Ako sa to správaš k mamke?“
,,Pozri sa sem,“ vytrhla som mame z rúk fotografie a nedočkavo ukázala rovno na miesta, kde sa prenasledovateľ skrýval, ,,mali ste pravdu ohľadom únoscu. Tento týpek sa nachádza na všetkých fotkách spravených či už v Londýne, alebo tu v Claphame. Šiel sem za nami, musí ísť o šialenca, pedofila alebo člena zvráteného kultu. Tak či onak musíme ísť na políciu a ukázať im to.“
Otec si pozorne prezrel fotky a následne na mňa ostro pozrel. ,,Tebe príde situácia vtipná, Samantha? Už si vážne až tak povrchná, že berieš na ľahkú váhu zmiznutie a možnú smrť tvojho brata?“ zvyšoval hlas, až sa mama rozplakala.
,,Nerozumiem, o čom obaja hovoríte, veď sa pozri, stojí priamo tu za stromom!“ kričala som aj ja, až ma otec rázne umlčal prvou fackou v živote. Zalapala som po dychu, pritisla si ruku na pálivé líce a prebiehajúc pohľadom z jedného falošného rodiča na druhého som zasipela: ,,To mi robíte naschvál, všakže? Nenávidím vás, vy pokrytci.“ Skôr, než stihli zareagovať, som schmatla album a odbehla do svojej izby. Rozčúlene som nadávala, kým sa mi zapínal notebook a zatiaľ čo som sa cez skype snažila dovolať Beth, červené líce som maskovala najviac krycím mejkapom, aký som našla.
,,No konečne! …och, ahoj, Leah,“ udivene som pozrela na druhú kamošku rozvalenú na gauči vedľa mojej najlepšej priateľky už od škôlky. ,,Čo vy dve spolu?“ Nikdy sa predsa nemali rady, kontakt udržiavali len nasilu a o vzájomnej návšteve bez mojej prítomnosti nikdy nemohla padnúť ani len zmienka.
,,Len tak,“ stručne mykla plecami Leah, ktorej sa nikto nič nepýtal. ,,Čo potrebuješ, Sam? O oslave tvojej osemnástky predsa máme pokecať až o tri týždne, nie?“
,,Naštvali ma rodičia, asi sa už zmierili s Davidovou smrťou a odmietajú si pripustiť, že ho skutočne mohli kamsi odvliecť, hoci predtým na svoju teóriu nedali dopustiť,“ vysvetlila som trocha ublížene a povedala im o bláznovi v obleku, zámerne vynechávajúc bližšiu zmienku o reakcii rodičov.
Beth mi prikázala hneď spomínané fotky ukázať, nech v Londýne vyvolajú alarm ohľadom únoscu detí. Vďačne som sa na ňu usmiala a ukázala im do webkamery spomínané fotky priamo vyznačujúc miesta, kde sa kravatový muž ukrýval. Mlčky ma nechali dokončiť prezentáciu a vymenili si nepreniknuteľné pohľady, až som vyzvedala, o čo ide, cítiac, ako vo mne zas vrie krv.
,,Sam,“ Beth sa na mňa zvláštne zahľadela, ,,na tých fotkách predsa nie je žiaden spomínaný muž.“
