Príbehy o čiernookých deťoch 9. časť: "Nie je ľahké vystrašiť ma, ale teraz som vystrašený bol."

Zdieľať
Horizon33_2016 8 24_9 47 32.jpg

Čiernooké deti sú ľudovým fenoménom a hovorí o ľuďoch, ktorí zažili zvláštne stretnutie s deťmi, ktorých oči sú čierno-čierne. Deti sa nachádzali pred ich dverami či pred autami a niesli so sebou strach a paniku. 

Nebudem klamať, že predtým som nikdy nepočul o čiernookých deťoch. Počul, ale nikdy som o tom nerozmýšľal… Teraz na ne myslím stále.

Bývam v chudobnej štvrti. Náš apartmánový komplex má dva bazény, býva tu niekoľko mexických detí a priateľské obyvateľstvo. Nebolo nič zvláštne, ak sa večer ozvalo klopanie na dvere. Väčšinou si niekto chcel niečo požičať alebo pomôcť s malými prácičkami či opravou auta. Objavili sa aj deti predávajúce cukríky, Jehovisti či predavači DVD-čiek a časopisov.

Keďže bolo teplo, nechával som okná otvorené a čakal na studený vzduch. Takže aj keď som pracoval na počítači a nevidel som, kto klope, vždy som počul, že je niekto pred dverami. Keď niekto klopal, hneď som sa ozval.

Tento večer bolo ticho, čo bolo vlastne zvláštne. Niekto prišiel priamo pred moje dvere a zaklopal. Chystal som sa ozvať a šmátral som po kľučke, keď mnou prešla elektrika a mal som na krku husiu kožu. Dvere som neotvoril. Mal som kukátko, ale nepoužíval som ho, tak som len stál s rukou na kľučke a počúval.

Klopanie. Nie je ľahké vystrašiť ma, ale teraz som vystrašený bol. Tak ako som ja počul ich, museli počuť aj oni mňa. Ozval som sa: „Áno, kto je?“ Odpovedal chlapčenský hlas: „Potrebujeme použiť váš telefón.“

„To sa nestane.“ Začal som sa smiať. Minútu alebo dve sa nikto z nás nepohol. Potom odišiel. Neklopal na žiadne susedné dvere, pritom mal toľko možností, kde si vypýtať telefón… Odišiel.

Zdieľať Zdieľať na Facebooku Odoslať na WhatsApp Odoslať článok emailom