Izolácia ostrovov z nich robí perfektné miesta pre zlé až strašidelné udalosti. Od stroskotaných lodí cez kanibalizmus až po testovanie jadrových zbraní sú tak „opustené“ ostrovy miestami plných nočných môr.
Dodnes nevyriešené strašidelné záhady zahalené rúškom tajomstva 2. časť
Zlato a kanibalizmus
Ostrov Tiburon je najväčším mexickým ostrovom. Je horúci, neúrodný a plný jedovatých zvierat a je to tiež domov pre skupinu ľudí nazývaných Seri, ktorí sú už dlho považovaní za kanibalov. O ostrove je známe aj to, že obsahuje neuveriteľné bohatstvo a vzácne kovy. V roku 1905 sa na ostrov vybrala malá skupina na čele s Tomom Grindellom, aby ostrov preskúmali. Nikdy sa nevrátili. Na ostrov sa teda vybral Tomov brat Edward, ktorý sa dostal až do mesta, odkiaľ skupina jeho brata odišla. Tu sa od lovcov dozvedel, že domorodci zabili nejakých Američanov. Všetko čo z nich malo zostať, boli ruky priviazané k vysokým kolom v strede tanečného poľa. Seri boli totiž známi tým, že svojich zajatcov priviazali ku kolom, rozrezali ich na kúsky a potom sa pozerali ako zomierajú. Edward si najal sprievodcu a vybral sa po stopách svojho brata. Našli opäť len ruky, ktoré však mali patriť skupine amerických baníkov a tak pokračovali. Našli Tomovu pušku a aj knihu, ale žiadne telo. Pozostatky Toma Grindella sa našli o dva roky neskôr kúsok od miesta, kde bola puška. Boli to len kosti, ktoré boli Tomovi prisúdené na základe listov s jeho rukopisom, ktoré sa našli pri pozostatkoch. O pol storočia neskôr prišla na ostrov expedícia s cieľom prebádať zúrivých domorodcov. Expedícia našla len milý a zdvorilý kmeň, ktorý sa snažil zdieľať svoj spôsob života s návštevníkmi. Keď sa ich členovia expedície spýtali na kanibalizmus, dostali desivú odpoveď: „No, chuť sa nám páčila viac ako samotné hranie sa.“ Priznali sa, že od mexickej vlády dostali nariadenie, aby prestali s kanibalizmom, pretože by im hrozil trest smrti, ak by na ostrove záhadne zmizol ešte ďalší človek.
Sanatórium
Ostrov San Servolo sa nachádza pri pobreží Talianska a dnes slúži len ako múzeum svojej vlastnej znepokojujúcej minulosti. Predtým tu bývala nemocnica, ktorá bola založená v 18. storočí a najskôr mala slúžiť ako útočisko pre vojenské jednotky a ich zranených. V prvej polovici 19. storočia sa z ostrova stalo „morocomio“ a teda sanatórium pre duševne chorých. Zaujímavosťou je, že azyl bol náboženským zariadením pod vedením starobylého náboženského rádu známeho ako San Giovanni di Dio. Jednou z kľúčových metód pre liečbu duševne chorých pacientov bolo ich absolútne izolovanie a represie. Dnes sú tieto praktiky považované za týranie, vtedy ich nazývali ideálnym morálnym zaobchádzaním. V dnešnom múzeu tak možno vidieť reťaze, kazajky a putá. Rovnako tu je miestnosť, kde prebiehali elektrošokové terapie ale aj miestnosť, kde sa viedli otvorené rozhovory medzi lekármi a pacientmi. Dosť desivé je ale najmä to, že zároveň s „mučiacimi“ technikami, sa tu používali aj moderné liečebné postupy ako masáže a poradenstvo.
