Stráviť noc u kamoša bolo pre decká a tínedžerov vždy tak trochu dobrodružstvo. Mohli si do noci rozprávať rôzne príbehy alebo sa hrať nejaké hry. No v tomto prípade bola noc strávená u kamaráta poriadne desivým zážitkom.
Strašidelné legendy, ktoré sa skutočne stali. Prečítajte si 5 desivých príbehov
Stalo sa to, keď som mal 15 rokov. Môj najlepší kamarát Michal ma zavolal k sebe spať. Jeho rodičia totiž išli na víkend preč. Moji rodičia mi to dovolili, tak som si zbalil nejaké veci a nasadol som na bike. Predtým, ako som vošiel do domu, som oprel bicykel o záhradný múrik. Program sme mali jasný – hrali sme sa celý čas rôzne videohry. Nechýbali čipsy, popcorn, cola a sladkosti. Proste dokonalý večer deciek bez rodičov.
Rád sa bojíš? Týchto 15 krátkych, no strašidelných príbehov je presne pre teba
Keď nás už videohry omrzeli, pustili sme si nejaký film. Keďže sme sa nudili, vymysleli sme, že budeme volať ľuďom a urobíme si z nich srandu. Bolo asi desať hodín. Kamarát zavolal do rôznych pizzérií a potom bol rad na mne. Tak som vyťukal pár náhodných čísel a na štvrtý pokus mi to konečne niekto zdvihol. Na druhej strane sa ozval vážny hlas. Spýtal som sa: „Dobrý večer, prekážalo by vám, keby som si požičal jedno koleso z vášho auta?“ V telefóne bolo chvíľku ticho. Potom sa ma hlas spýtal, ako sa volám. Odpovedal som mu, že sa volám Robo. „Vážne? Nie je to Michal?“ povedal hlas v telefóne. Ja aj Mišo, ktorý sedel pri mne a všetko počul, sme zbledli. Okamžite som zavesil. „Kto to do pekla bol?“ spýtal som sa. Mišo bol však rovnako mimo ako ja. Sadli sme si k netu a zisťovali sme, ako je možné, aby niekto vedel, odkiaľ prichádza hovor a poznal mená členov rodiny. Bolo to poriadne divné, pretože Mišo mal len štrnásť a nemohol byť v žiadnom telefónnom zozname.
Aj roznášači pizze si zažijú v práci hrôzu. Tu sú tri desivé príbehy
Dostali sme sa k jednej diskusii a spýtali sme sa, či tam nemal niekto podobnú skúsenosť. No odpovede sme sa nedočkali. Navrhol som Michalovi, aby zavolal rodičom, ale dozvedel som sa, že mu nedovolili nikoho si na víkend k sebe pozvať, tak sa bál. Nechali sme to teda tak a ustlali sme si v obývačke, pustili sme si film, ktorý sme nedopozerali a ľahli sme si. Už sme aj zabudli na podivný telefonát, keď sme zrazu začuli, ako sa niekto pokúša otvoriť vchodové dvere a lomcuje kľučkou. Našťastie bolo zamknuté. Vypli sme telku a išli sme sa k oknu pozrieť, kto to bol. Vonku stál vysoký muž. Všimol si, že sa pohli žalúzie, cez ktoré som sa pozeral a pozrel sa na mňa. Veľmi sme sa zľakli a ukryli sme sa v kuchyni. Odtiaľ sme počuli, ako sa otvára bránička do záhradky. „Doriti! Zabudol som zamknúť zadný vchod,“ povedal Mišo. Rozbehol som sa zohnutý k zadným dverám a rýchlo som ich chcel zamknúť. Cez sklo som však videl tmavú siluetu stojacu pred nimi. Myslím, že muž si ma nevšimol, no očividne sa pozeral do domu. Ušiel som teda odtiaľ, no dvere som zamknúť nestihol. Potichu som prekĺzol k Mišovi do kuchyne a naznačil som mu, aby sme išli hore. Muž si medzitým otvoril zadné dvere a vošiel dnu.
Ukryli sme sa v jeho izbe a potichu ako myšky sme za sebou zavreli dvere. Zaliezli sme pod posteľ. Chlapík chodil po dome a počuli sme, ako ide hore schodmi. Prišiel k Mišovej izbe a otvoril dvere. Počul som, že Mišo strašne nahlas dýcha. Videli sme nohy, ktoré išli k šatníku a otvorili ho. Potom muž prešiel k posteli a zastal. Mal som pocit, že mi srdce vyletí z hrude. Zakryl som Mišovi ústa rukou, aby tak hlasno nedýchal. Muž sa ani nepohol, stál tam ako stĺp. Trvalo to niekoľko minút, tak som čo najtichšie zašepkal Mišovi do ucha: „Myslíš, že by sme mohli ujsť?“ Mišo mi chcel odpovedať, keď som zrazu začul najhrozivejší výkrik, aký si viete predstaviť.
Aj opatrovateľky zažívajú strašné situácie. Tieto tri strašidelné príbehy vám naženú hrôzu
Michala muž potiahol za nohy a Mišo sa metal zo strany na strany. Zúfalo som hľadal niečo, čo by som mohol použiť ako zbraň. Na nočnom stolíku som si všimol skrutkovač. Schmatol som ho a skočil som zozadu na muža a z celej sily som ho pichol skrutkovačom do chrbta. Prekvapilo ho to, pustil Miša a obaja sme utekali smerom z domu. Najbližší susedia bývali však dosť ďaleko a na ceste by sme boli ľahkým terčom. Ušli sme preto smerom k lesu a ukryli sme sa v kríkoch. Muž vyšiel von zadným vchodom a pozeral sa po záhrade. Stáli sme neďaleko v kríkoch a mal som pocit, že ma muž prebodáva pohľadom. „Robo, ide sem!“ povedal Mišo. A naozaj, chlap ako by vedel, že sa tam skrývame. Rozbehol sa smerom k nám. Bežali sme ako o život v úplnej tme. Zrazu sme zastali a čakali sme, či budeme niečo počuť. Chvíľu sme počuli kroky. Tie však smerovali od nás preč. Počkali sme, kým úplne stíchnu a potom sme sa vybrali späť k domu. Opatrne sme sa rozhliadali, či niekde v záhradke nie je ten podivný muž. Nikde ho nebolo, a tak sme išli do domu a zamkli sme za sebou aj zadný vchod.
Skutočné a desivé príbehy, ktoré vám naženú zimomriavky
Konečne sme mohli zavolať políciu. Zatiaľ čo Mišo telefonoval, kontroloval som okná, či sú pozatvárané a sledoval som, či sa vonku nič nedeje. Bola tam však tma ako v rohu. Zapol som preto vonkajšie svetlá. A okamžite som ho zbadal. Stál neďaleko lesa a pozeral sa na zadné dvere. Hneď, ako sa zaplo svetlo, sa otočil a stratil sa v lese. Odvtedy sme ho nikdy nevideli. Ubehlo už päť rokov a nič podivné sa nestalo…
