Stereo
Keď som mal 10 alebo možno 12, to už si presne nepamätám, mal som zvláštnu príhodu. Mal som vtedy detskú izbu spoločnú so sestrou a mali sme poschodovú posteľ a ja som bol hore. Mali sme vlastné stereo, kde pri zapnutí bolo počuť „klik“ a rozsvietilo sa červené svetlo, ktoré potom blikalo. Naša poschodová posteľ bola na jednej strane izby a stereo bolo na stole na opačnej strane. Jednu noc som sa zobudil na „klik“ zapnutia sterea. Automaticky som sa posadil. Pozrel som sa na stereo a na ňom blikalo červené svetlo. Pozrel som sa dole na sestru, ale tá tvrdo spadla. Zo sterea sa ozýval hlasný zvuk ako keď sa nedá naladiť stanica. Nerozumel som tomu, prečo sa samé zaplo a rozmýšľal som nad tým, keď sa ozval zo sterea tichý hlas: „preč“. Len jedno slovo preč. Najskôr hlas to slovo opakoval ticho, ale začal zvyšovať hlas až prešiel do kriku: „preč…preč…preč“. Od prvého tichého preč po kričanie to trvalo asi 10-15 sekúnd a potom hlas znova stíchol do šepotu. Myslel som si, že snívam. Skamenel som od strachu. Musela to byť moja predstavivosť a to som si celý čas opakoval, chcel som tomu uveriť a hovoril som si to dokola, až kým hlas nezmizol. Keď sa hlas už neozýval, stereo znova prešlo na šumenie a keď sa ozvalo konečne „klik“ a červené svetlo zhaslo. Zízal som na stereo ešte chvíľu, vystrašený som sa bál pohnúť. Potom som sa odvážil pozrieť opäť na sestru, ale spala. Ja som si ľahol tiež a zababušil som sa do perín, kde som ostal skrytý až do rána. Považujem sa za racionálne zmýšľajúcu osobu, ale pre toto nemám dodnes vysvetlenie. Je to to najstrašidelnejšie, čo sa mi kedy stalo.
Krátke strašidelné príbehy 2. časť. Pivnica s mŕtvolami, či duch, ktorý prenasledoval rodinu
Spoločná noc
Jedenkrát som pracoval dlho do noci v pohrebnom ústave a pripravoval som telá na druhé ráno na pohreb. Skončil som okolo polnoci a chcel som ísť domov. Avšak bola zima, sneh a proste som ostal uväznený v pohrebnom ústave. Musel som tam prečkať noc a ráno si počkať na snežný pluh, aby odhrnul cestu a ja som sa odtiaľto mohol dostať. Môžete mi veriť, aj keď pracujem s mŕtvolami, je neuveriteľne strašidelné spať v pohrebnom ústave, ak viete, že v suteréne pod vami je 20 mŕtvych tiel.
Cudzinka
Keď som bola na internáte, chodila som domov každý víkend, pretože som brigádovala. Takže bol piatok a ja som z poslednej hodiny v škole išla rovno do práce. Cesta autom mi trvala tak hodinu a po práci som išla späť do rodičovského domu, ktorý stál v strede ničoho. Líšky tam dávali dobrú noc. Moji rodičia neboli doma, keď som prišla, pretože mali vo zvyku tráviť piatkové a sobotné noci pitím (ako keby oni boli na vysokej), takže dom bol tmavý ako zvykne bývať v polovici jesene a rovnako aj predná terasa, aby sa ušetrilo na energiách. Zacúvala som na svoje zvyčajné parkovacie miesto, vystúpila som z auta a otvorila som zadné dvere, aby som si odtiaľ vybrala ruksak. Vtedy som si všimla, že v kúpeľni sa svieti. Svietilo sa, aj keď som parkovala? Asi sa muselo, však? Ako som tak rozmýšľala nad svetlom a tým, či ho moji rodičia zabudli zhasnúť, automaticky som na zadnom sedadle hľadala ruksak, keď sa zrazu v okne objavila nahnevaná (naštvaná) stará žena a pozerala na mňa. Nemusela povedať ani slovo, ale skrátka som vedela, že je na mňa veľmi nahnevaná. Tá tvár a výraz boli strašné. Stáli sme tam a pozerali sa na seba dobrých 10 sekúnd, keď na príjazdovú cestu zasvietili svetlá z auta mojich rodičov. Keď som sa otočila na rodičov, ktorí vystupovali z auta zvedaví, prečo tupo pozerám na okno do kúpeľne, a otočila som sa späť, svetlo stále svietilo, ale nahnevaná žena bola preč.
