Muž v kostýme zajaca
Keď som bol mladší, bývali sme pri lese a zo zadnej terasy som mal výhľad na cintorín. Jednu Veľkú noc som sa zobudil a videl som veľkonočného zajaca (jeden z tých strašidelných kostýmov) a pamätám si, že to čo ma naozaj dostalo, bol zápach mokrého sena. Nikomu som o tom nepovedal, ale v našom dome bolo jedno veľkonočné vajce navyše. Neschovali ho moji rodičia. O pár rokov neskôr, keď som bol na strednej škole, spýtal som sa raz rodičov, či sa niekedy obliekli do kostýmu veľkonočného zajaca a prišli do našej detskej izby. Povedali, že to nikdy nespravili a nevystrašili by ma tak. Ale moja mladšia sestra, s ktorou som sa delil o poschodovú posteľ, keď sa to stalo, povedala, že si pamätá, ako do našej izby vošiel veľkonočný zajac a tiež spomenula, že cítila mokré seno. Vystrašilo ma, že sme si obaja pamätali, že v našej izbe bola osoba prezlečená za veľkonočného zajaca. Aby to nebolo málo strašidelné, keď som o tom všetkom rozprával kamarátom, jedno dievča, ktoré bolo mojou susedou od naproti povedalo, že kedysi dávno na Veľkú noc sa v noci pozerala z okna a videla ako niekto v kostýme veľkonočného zajaca stojí na ich príjazdovej ceste. Mal som zimomriavky. Do dnes sa bojím kostýmov veľkonočných zajacov.
Strašidelné objavy na povale 1. časť. Funkčné granáty a bomby, či hlava kráľa Henricha IV
Baby-sitter
Keď bola moja neter maličká, strážila som ju v dome mojej sestry. Raz som ju nechala hrať sa v izbe a išla som do kuchyne napiť sa vody. Jede labrador mojej sestry zrejme ňuchal a lízal hlavu neterky, pretože sa smiala ako divá. Ani som si neuvedomila, ako sa zrazu ochladilo, kým som nezačula hlasnú ranu. Ranu do dreva. Ako keď tučný kus dreva zrazu v polovici praskne alebo keď sa vyvráti strom. Bežala som do miestnosti a to, čo som cítila a videla ma vydesilo. Psy sa chúlili v rohu a kňučali, moja neter pozerala do stropu s vypleštenými očami a v izbe bola zima a smrad lacnej kolínskej. Rýchlo som ju vzala na ruky a odišli sme do inej miestnosti. Keď sa moja sestra konečne vrátila domov, povedala som jej, čo sa stalo. Ona len pregúlila očami a povedala: „To je Hugh.“ Bola som v šoku a zmätená. Povedala, že Hugh bol predchádzajúci majiteľ domu, ktorý zomrel pred desiatimi rokmi a jeho žena po jeho smrti dom predala. Povedala, že duch sa rád pohybuje okolo mojej netere. Je ľahké zistiť, kedy je prítomný, pretože psy sa začnú báť, ochladí sa a cítiť lacnú kolínsku. Neverím takýmto veciam, ale verím tomu, čo som videla a cítila a poznám ten pocit v bruchu, že niečo nie je v poriadku.
Prechádzka
Kedysi som ako dobrovoľníčka pracovala v opatrovateľskom dome, kde sme mali niekoľko prípadov, kedy noví obyvatelia presne popísali bývalých obyvateľov. Vedeli opísať ich nočné košele alebo farby okuliarov. Len my z personálu sme vedeli, kto v ktorej miestnosti zomrel, teda, mali sme to vedieť len my. Obyvatelia sa často sťažovali, že títo bývalí obyvatelia za nimi v noci chodia. Raz som sa prechádzala po chodbe a hoci tam bolo nepríjemne teplo, cítila som mrazenie a mala som husiu kožu. Jeden z obyvateľov mi povedal, že som práve prešla cez ducha. Po celý zvyšok dňa som sa nevedela zahriať a bola mi stále zdima. Často sme zažívali, že svetlá blikali samé od seba, či televízie sa zapínali a vypínali samé. Niektorí zamestnanci z rovnakej juhovýchodnej krajiny v Ázii hovorili o duchoch a o tom, ako dochádza k neúcte k mŕtvym. Bolo to také zlé, že musela prísť žena s dredmi a kamienkami vo vlasoch, ktorá domov pobehala so šalviou. Potom sa všetko upokojilo. Svetlá prestali blikať a aj naši obyvatelia sa zdali pokojnejší.
