Shhhh
Keď som mala asi dvanásť rokov, rodičia ma začali nechávať doma samú a niečo mi zvyklo narúšať môj pokoj. Raz som si zalievala cereálie mliekom a spievala si pri televízii a zrazu sa to stalo. „Shhh!“ Prvýkrát, keď sa to stalo, som sa úplne vyplašila a nepovedala som ani slovo a nevydala ani hlások, kým neprišli domov rodičia. Nepovedala som im o tom, pretože som bola dosť veľká na to, aby som vedela, že by mi neverili. Už som sa začala presviedčať, že to bola len moja predstavivosť, ale potom sa to stalo opäť. Myslím, že dokopy to bolo asi päť až šesť razy. Jedno sobotné ráno som bola na hornom matraci našej poschodovej posteli, ktorá bola strašne hlučná a každý malý pohyb spôsoboval vŕzganie, keď to prišlo zas: „shhhh!“ Myslela som si, že je to moja mladšia sestra, takže som sa začala na hornom lôžku začala hmýriť, aby som ju nahnevala. Bola som tak hlučná pri svojich pohyboch ako som len vedela, keď sa náhle ozvalo shhh. Stále som si myslela, že je to moja sestra, kým sa neozvala: „To si ty? To shhh si bola ty, že?“, šepkala zdola nervózne. Hneď som hlavu prestrčila cez rám postele a obvinila ju, že to robila ona. Oči jej zaliali slzy a pošepkala, že to ona nebola. Vybehla s plačom z izby a dlho sa nevracala. Uvedomila som si, že máme doma asi naozaj ducha, ale toto poznanie som prijala s úľavou, pretože som teda nebola jediná, ktorá jeho shhh počula. Odvtedy sa duch viac neozval, hoci čakám dodnes.
Krátke strašidelné príbehy o strašidelných domoch 1. časť
Neznáme číslo
Moja stará mama zomrela na rakovinu mozgu už dosť dávno. Asi dva týždne po jej smrti som bola doma u rodičov, keď matke zvonil telefón. Neukázalo sa žiadne číslo, žiadne meno, nič. Zdvihla to, počúvala, potom telefón položila a odišla do svojej spálne bez toho, aby o tom niečo povedala. Keď som sa jej spýtala, čo to znamenalo, povedala, že jej volala stará mama. Vraj jej hovorila, že je uväznená a prosila ju, aby ju odtiaľ dostala, pretože ju nenechajú odísť. Opakovala to znova a znova, až sa spojenie prerušilo. Nedávno som si na to spomenula a spýtala som sa na to matky. Poprela, že sa niečo také stalo. Po chvíli si to však rozmyslela a priznala, že sa to stalo aj vtedy a potom ešte raz, potom to prestalo. Viac mi o tom nepovedala a odmieta sa k tomu vyjadriť dodnes.
Skutočné strašidelné halloweenske príbehy, ktoré sa naozaj stali
Nechajte moju rodinu na pokoji
Stalo sa to asi pred siedmimi rokmi v dome, v ktorom sme mali paranormálne problémy, vrátanie tieňov ľudí a zvukov. Také už storočné domy bývajú. Raz, už bolo okolo polnoci, sme s bratom spali v izbe na poschodí a naši rodičia dole v obývačke pozerali Ghost Hunters alebo niečo podobné duchárske a po skončení sa rozprávali o paranormálnych javoch. Je potrebné opísať ako vyzerala naša obývačka. Televízia bola presne oproti kreslu, v ktorom sedel môj otec a kolmo k pohovke, na ktorej bola moja mama. Otec bol otočený na matku ako sa spolu rozprávali, keď videl tú najzvláštnejšiu vec vo svojom živote. Ako sa rozprávali, jeden koniec pohovky, na ktorej matka sedela, sa pomaly začal zdvíhať do vzduchu. Matka prestala hovoriť, keď si uvedomila, čo sa deje, keď cítila ako sa pod ňou pohovka dvíha do vzduchu. Trvalo to pár sekúnd, keď pohovka zrazu dopadla späť na podlahu z výšky pár centimetrov. Môj otec je fanatik do všetkého duchárskeho a fandí lovcom duchov, takže sa postavil a začal kričať: „Idioti, nezahrávajte sa s mojou rodinou. Nechajte moju rodinu na pokoji, vy bastardi!“ Pokračoval v kričaní pri tom ako chodil po obývačke až prišiel k dverám do študovne. Všeobecne sme doma toto miesto nepokladali za dobré a bezpečné. Bolo tu vždy chladno, občas bolo počuť ako sa na klavíri samé hrali náhodné skladby. Táto miestnosť bola pristavená k domu posledná, tak neviem, možno práve to spôsobovalo tie paranormálne javy. Otec vošiel dnu a kričal ďalej. Rozsvietil tam všetky svetlá práve v okamihu, keď sa dvere na miestnosti samé od seba zavreli- všetky troje. Ale nastal pokoj a odvtedy sa už nič strašidelné nestalo.
