Jazero Anjikuni sa nachádza hlboko v regióne Kivalliq divokého kanadského teritória Nunavut. Ležiac povedľa rieky Kazan je dokonalým miestom na lov pstruhov a šťúk, ktorých je v miestnych vodách naozaj neúrekom. Jazero Anjikuni sa rýchlo stalo uznávaným domovom eskimáckeho kmeňa, ktorý vyrástol do pomerne veľkej komunity. Všetko sa však za jednu chladnú novembrovú noc v roku 1930 zmenilo.
Záhadné zmiznutie správcov majáka na ostrove Eilean Mor
Osudová noc
Joe Labelle bol kanadským lovcom kožušín, ktorý bol vo svojom obore nanajvýš skúsený. Taktiež bol veľmi ostrieľaným dobrodruhom, ktorého v divočine nič len tak ľahko neprekvapí, a to najmä v oblasti Kivalliq, kde strávil nespočetne mnoho času. Vedel aj o tom, že Inuiti si v blízkosti vybudovali svoju vlastnú komunitu a dokonca ich už aj v minulosti niekoľkokrát navštívil. Počas večerov, ktoré s nimi strávil, sa dopočul takmer o všetkých inuitských príbehoch a legendách o zlovestných lesných duchoch a najmä o ich najväčšom postrachu menom Wendigo. Napriek všetkému bol tento eskimácky kmeň veľmi priateľský a vždy privítali okoloidúcich cestovateľov s otvorenou náručou.
Labelle mal pocit strachu a úzkosti len zriedkakedy. Avšak táto osudná noc pri jazere Anjikuni bola iná. Silný mesiac osvetľoval eskimácku osadu, ku ktorej mal lovec namierené. Nikde sa nič nepohlo. Svorky huskyov, ktorí návštevy vždy hlučne privítali, taktiež záhadne zmizli. Jediný zvuk, ktorý počul, bol vrzgot snehu pod vlastnými nohami. Ostrieľaný muž ako bol Labelle hneď pochopil, že niečo nie je v poriadku a začal vyšetrovať.
Vyšetrovanie na vlastnú päsť
Akékoľvek známky života z osady zmizli. Žiaden smiech, žiadna vrava. Žiaden dym, stúpajúci z komínov. Labelle si v diaľke všimol oheň a rýchlo k nemu vykročil. Plamene však boli malé a bolo jasné, že musí horieť už veľmi dlho. Lovec si dokonca všimol, že niekto na ňom začal pripravovať jedlo, no nestihol ho dokončiť… bolo úplne spálené.
Labelle v prieskume pokračoval, dúfajúc, že narazí na niekoho, kto mu konečne vysvetlí, čo sa tam vlastne stalo. K tomu však nedošlo, a preto začal muž prehľadávať jednotlivé domy a skúšal nájsť akúkoľvek stopu, ktorá by ho priviedla k odpovediam. Jediné, čo našiel boli domy plné zásob jedla, zbraní, oblečenia… akoby ľudia jednoducho zmizli a nič si so sebou nevzali.
Toto vyšetrovanie ho doviedlo k teórii, že obyvatelia tejto eskimáckej osady museli odísť len nedávno a vo veľkom zhone. Rozhodol sa teda preskúmať okolitý terén, nenašiel však žiadne náznaky stôp, okrem tých svojich. Skúsený dobrodruh ako je on by si niečo rozhodne všimol. Zistil však niečo hrozné. Všetky psy, ktoré pri vstupe do osady nikde nevidel, našiel pod vrstvou snehu, priviazané k ich obvyklému miestu a uhynuté na následky vyhladovania. Z dediny zmizli aj pochovaní mŕtvi. Hroby boli vykopané, hoc bola zem zamrznutá a tvrdá ako oceľ.
Labelle sa po tomto zistení okamžite vybral k najbližšej telegrafickej stanici a svoj nález ohlásil jazdeckej polícii. Keď sa začalo oficiálne vyšetrovanie, polícia našla pascu ďalšieho lovca a jeho syna. Keď ich vypočuli, či v blízkej dobe nevideli niečo podozrivé, povedali, že na oblohe zazreli zvláštny obrovský okrúhly objekt, ktorý sa pretransformoval do tvaru náboja a letel smerom k jazeru Anjikuni.
Uniesli teda všetkých Inuitov mimozemšťania? Alebo nastala na mieste nejaká záhadná časová slučka, ktorá by vysvetľovala aj stále horiace ohne a pripravované jedlo? Jasnú odpoveď sa už asi nikdy nedozvieme.
