Zo zoznamu kníh bola vyškrtnutá polovica, články v časákoch som dokázala spamäti odrecitovať a nábytok v izbe bol preorganizovaný toľkokrát, že by si mohol viesť cestovateľský denník. Zatiaľ sme bývali v Claphamskom zapadákove len mesiac, takže som sa o činnostiach na konci leta radšej neodvažovala premýšľať.
Nemophilia 1. časť: ,Vidíme len to, čo vieme pomenovať.“ – Garrett Hardin
Jedinou útechou bol obrovský starý dom s krásnou záhradou a veľkou vlastnou izbou, no človek sa hneď ráno musel vybaviť dvoma vrstvami ponožiek, aby sa necítil ako na úpätí Everestu. Mame s otcom prostredie ako z chladničky neprekážalo, veselo vytiahli pletené svetre, zablatené botasky a niekoľkokrát do týždňa sa neohrozene vyberali s Davom do blízkych lesov. Ja som si zatiaľ užívala samotu na dvore, obracala do seba jeden hrnček jahôd za druhým a permanentne skypovala s Beth a Leah o londýnskych novinkách. Dozvedela som sa, že Tom sa na mňa neustále vypytuje. Popritom mi stále píše, ako sa mám, či niečo nepotrebujem a kedy si môže spraviť turistiku do našich lesov.
,,Ešte stále ťa to prekvapuje, Sam?“ smiala sa Leah, kým som stýkrát gúľala očami nad Tomovou nezmyselnou snaživosťou. ,,Visí na tebe už od osmičky, navyše ti na rozlúčku doniesol prívesok s akýmsi kameňom. Je z teba úplne mimo! Pokiaľ by to bolo možné, nepochybne by premiestnil svoj dom vedľa tvojho!“
Môj zhrozený smiech prerušil otcov príchod. ,,Sam, vypni konečne počítač, prezleč sa a o desať minút vyrážame za maminou kolegyňou do neďalekého Waphamu, chceme naplánovať spoločnú letnú dovolenku.“
,,Musím končiť, chystá sa diskusia o výlete seniorov, znudeného tínedžera a malého decka sotva vnímajúceho, kam máme namierené,“ oznámila som kamoškám napodobňujúc otcov tón, až sa obe súcitne uškrnuli.
Cestou autom som od seba otrávene odsúvala Dava správajúceho sa ako pred záchvatom. Neustále sa mykal, fňukal, opakoval slová známe iba slovníku štvorročného chalana a nervózne zvieral svoje surrealistické kresby. Mama sa vkuse otáčala, obávajúc sa Davovej reakcie z neznámych ľudí. ,,Mike, nemôžeme na chvíľu zastaviť? Určite mu je zle a potrebuje lieky, inak ho to chytí priamo pred Wandou,“ štuchala do otca, kým sme prechádzali rozdrúzganou cestou lesom.
,,Nemôžem teraz zastaviť, nikde nevidím odpočívadlo,“ odsekol otec, keď mama svoju požiadavku po piaty raz rovno premenila na príkaz. ,,Pauzu si spravíme až za lesom, táto cesta je čistý horor. Už len čakám, kedy uvidím Freddyho Kruegera, ako do nej vyhlbuje jamy.“
Ledva to dopovedal, svet vybuchol. V jednu chvíľu som hľadela von oknom kamsi do hustej spleti zelene a konárov prerastajúcej takmer až na cestu, keď ma odrazu ohlušil obrovský náraz, akoby sme celou silou napálili do kopy tehiel. Zrážka ma hodila dopredu, hlavou som vrazila do maminho sedadla, až som uvidela všetky hviezdičky európskej i americkej vlajky. Brzdy škrípali, ktosi nahlas vrieskal, všetky zvuky sa skĺbili do disharmonickej spleti. Auto sa šmýkalo, nahýnalo a lietala som po zadných sedadlách ako bezmocná tenisová loptička. V snahe nájsť záchytný bod som celou silou zovrela operadlo pred sebou a revala zo všetkých síl, cítiac v líci otrú bolesť.
Znenazdajky nastalo ticho ako po zapnutí tichého režimu. Zároveň ustal všetok pohyb, no odvážila som sa pustiť svoj ochranný štít až po niekoľkých sekundách, minútach či hodinách, orientáciu o čase som stratila. Líca mi horeli, v spánkoch zúrivo búšila krv a splašene bijúce srdce vystúpilo až do hrdla. Roztrasene som siahla po kľučke a vzápätí chrapľavo vykríkla, keď som si na rukách zbadala krv. Vytackala som sa na cestu, tmavú vďaka pokrúteným konárom sotva prepúšťajúcim kúsok denného svetla a v očiach ma spolu so slzami pálila krv. Mozog nepripúšťal možnosť pravdepodobnej zrážky s lesným zvieraťom a následnú haváriu. Ktovie, ako dlho som stála uprostred cesty a snažila sa prinútiť k akejkoľvek akcii. Mohlo ma pokojne zraziť auto, no na rozdiel od nás žiaden múdry vodič zjavne netúžil po lesnej skratke.
Konečne sa moja myseľ prebrala zo šoku a uvedomila som si, že mám v aute rodinu. Ako stroj som vyštartovala k autu, myksľovala kľučkou a ako v mrákotách ťahala mamu za zranenú ruku na cestu, kým od bolesti vrieskala na celý les. Pre mňa to však bol spásonosný zvuk znamenajúci, že je predsa len v poriadku. Vrhla som sa po otca, no ten sa vygúľal na nekvalitný asfalt sám, tvár ponorená do krvi vytekajúcej z reznej rany a s nohou v divnom uhle. Obaja sme mysleli na posledného člena rodiny, keď sme stuhnutí hrôzou hľadeli na otvorené zadné dvere a prázdne, krvou postriekané sedadlá. ,
,Volaj záchranku, idem ho zatiaľ hľadať,“ zavelil otec roztrasene a mierne nezrozumiteľne, pretože dnes prišiel aj o dva zuby. Snažiac sa nedívať na množstvo krvi som na dlážke nahmatala mobil s popukaným displejom, no našťastie dokázal vytočiť 112. Otec sa zatiaľ rýchlo presvedčil, že ho mama zvláda vnímať a krívajúc sa vrhol po ceste, najprv jedným, potom druhým smerom a následne sa pobral medzi stromy. To som už letela za ním, nevnímajúc svoju nezvyčajnú rýchlosť, a snažila sa vykoktať operátorke do telefónu. Razila som si cestu kríkmi, keď som zrazu na lístí zbadala stopy krvi a zúfalstvo mi stiahlo žalúdok. Otec zastal a ja som pomaly pristúpila k nemu. Obaja sme ako vo sne zízali na čistinku plnú čerstvej krvi. Uprostred zdanlivo nekonečnej červene plávalo niekoľko pokreslených papierov.
,,…haló, slečna, ste tu? Kam teda potrebujete záchranku?“
