Toto je príbeh, ktorý patrí medzi tie staré strašidelné príbehy pre deti kolujúce stovky rokov. Je to smutný príbeh, ale žije silno v spomienkach ľudí a existuje veľa ľudí, ktorí prisahajú, že je pravdivý.
Japonská legenda o Teke Teke. Rozpolená žena straší na vlakových staniciach.
V malej skromnej dedine žilo dievča menom Mária, o ktorej sa hovorilo, že je nielen najkrajšia v dedine, ale aj na svete. Mária bola preto namyslená a myslela si, že je lepšia ako všetci ostatní.
Ako Mária rástla, naozaj kvitla do krásy a tým stúpala aj jej hrdosť a sebavedomie. Hoci za ňou chodili na pytačky mnohí krásni muži z okolia, všetkých vysmiala, pretože ona chcela toho najkrajšieho muža na svete.
A potom jedného dňa prišiel do dediny pohľadný muž, presne taký, o akom hovorila Mária. Bol to syn bohatého usadlíka a mal toľko sily a energie, že keby vlastnil koňa, musel by to byť ten najdivokejší kôň, ktorého by si skrotil len a len on.
Bol to pekný muž a vedel krásne spievať a hrať na gitare. Mária sa rozhodla, že to je muž pre ňu! Poznala ženské triky ako získať jeho pozornosť. Mária tohto rančera ignorovala. Keď sa stretli odvrátila hlavu, keď jej spieval pod oknom serenádu, odišla od okna a to rančera provokovalo, presne, ako Mária chcela. P
ovedal si, že nájde spôsob, ako ju získa pre seba. A tak všetko dopadlo tak, ako si Mária naplánovala a netrvalo dlho a boli zásnuby. Netrvalo dlho a bola svadba a dvojica mala dve deti a zdali sa ako šťastná rodina. Ale po niekoľkých rokoch sa rančer vrátil k divokému životu na prériách. Opustil mesto a býval celé mesiace preč a keď sa vrátil, prišiel len pozrieť deti. Vyzeralo to, že sa o krásnu Máriu vôbec nezaujíma, dokonca, že ju chce nechať a vziať si ženu zo svojej bohatej triedy.
Keďže Mária bola stále pyšná, hnevala sa a svoj hnev obrátila na deti, ktoré jej milovaný chodil navštevovať a venoval im pozornosť miesto nej. Raz večer bola Mária na prechádzke s deťmi, keď pri nich zastavil rančerov koč a pri rančerovi sedela pekná mladá žena. Rančer si Máriu opäť nevšímal, rozprával sa len s deťmi.
Mária bola šialená od hnevu a tak keď koč odišiel, hodila svoje deti do rieky. Hneď si uvedomila, čo spravila a snažila sa deti vytiahnuť, ale bolo neskoro. Druhý deň ráno cestovateľ priniesol dedinčanom správu, že krásna žena leží mŕtva na brehu rieky. Pochovali ju na mieste, kde ju našli. Ale prvú noc ako bola Mária v hrobe, dedinčania počuli plač zdola od rieky.
Nebol to vietor, bola La Llorona plačúca a kričiaca. „Kde sú moje deti?“ Dedinčania videli ženu prechádzajúcu sa hore-dole po brehoch oblečenú v rovnakých šatách, v akých pochovali Máriu. Od tej doby ju už nevolali Mária, ale Plačúca žena – La Llorona. Deti mali zákaz chodiť večer k rieke, aby ich La Llorona nechytila a nevzala si ich zo sebou.
