Čiernooké deti sú ľudovým fenoménom a hovorí o ľuďoch, ktorí zažili zvláštne stretnutie s deťmi, ktorých oči sú čierno-čierne. Deti sa nachádzali pred ich dverami či pred autami a niesli so sebou strach a paniku. Prinášame vám tretí príbeh.
Príbehy o čiernookých deťoch 1. časť: „Môžeme vojsť a použiť váš telefón?“
Je to vtipné. Nikdy som nepočula o čiernookých deťoch, kým som neprišla na internet opísať môj príbeh a vyskočilo mi tu mnoho iných príbehov o čudných stretnutiach. Ja nie som spisovateľka, len inžinierka z Texasu a neverím v paranormálne veci – duchov, démonov, mimozemšťanov… Ale to, čo sa mi stalo na Halloween, nedá mojej hlave pokoj.
Ako býva v túto halloweensku noc zvykom, chodievajú k nám deti, zväčša z iných častí mesta. Túto noc sme mali asi 8-10 skupiniek detí. Bolo asi pol desiatej, keď sme s manželom sedeli v obývačke a pozerali sme šou o duchoch, vraj podľa skutočných udalostí. Neverím v tieto veci, avšak mám rada strašidelné príbehy a hlavne na Halloween. Už dlhšie sme nemali žiadnu návštevu, tak sme sa rozhodli vypnúť vonkajšie svetlo a pustiť našu fenku Chloe, ktorá bola zavretá, aby nevystrašila deti. Tak som zhasla svetlo a Chloe si so mnou ľahla na gauč.
Bolo desať hodín, keď si manžel povedal, že na dnes mal zábavy dosť. Dal si sprchu a išiel si hore ľahnúť do postele, pretože ráno musel ísť do práce. Náš syn bol vonku s priateľmi, v miestnom strašidelnom dome, takže sme ho tak ľahko neočakávali, ostali sme teda na gauči len ja a Chloe.
Zrazu som začula klopanie na dvere. Pomyslela som si, čo to dokelu je a prepadol ma zvláštny pocit. Prečo niekto klope? Svetlo bolo zhasnuté a náš zvonček jasne svieti v tme, tak prečo klopanie? Nemohla som to ignorovať. Naše dvere majú veľké sklenené okno a osoba pred dverami musela vidieť, že niekto v obývačke pozerá telku. Bolo by odo mňa nezdvorilé len tak tam sedieť a neozvať sa.
Príbehy o čiernookých deťoch 2. časť: "Moje srdce začalo zbesilo skákať, adrenalín mi stúpol."
Znova sa ozvalo klopanie. Pozrela som sa na miesto, kde bola ešte pred chvíľou Chloe, ale bolo prázdne. Vykročila som teda k dverám a myslela si, že bude na svojom obľúbenom mieste, ale nebola. Rozhliadla som sa a zazrela som ju pri zadných dverách, ako na ne škriabe a chce ísť von. Nikdy to nerobila, vždy len prišla a oblizla mi ruku, tak som nahnevane skríkla: „Chloe, miesto!“ Stála tam s výrazom, že sa v žiadnom prípadne nepohne. Začala som zakričať na manžela, ale stále som počula pustenú vodu, takže moje volanie nepočul. Akurát po ulici išlo auto a ako jeho svetlá osvietili vchod, videla som pred dverami siluety dvoch detí. Upokojila som sa. Boli to len dve deti, asi zo susedstva a pravdepodobne si prišli ešte po posledné sladkosti a pochváliť sa kostýmami. Tak som zapla vonkajšie svetlo a cez okno som videla dve malé chutné deti. Akí rodičia dovolia tak malým deťom takto neskoro sa túlať po uliciach?
Otvorila som dvere len trochu, aby sa Chloe nedostala von. Čo ma hneď zarazilo, bolo, že deti nemali žiadne kostýmy a ani nekričali žiadne „trik alebo odmena“. Znova som sa cítila nesvoja. Bolo to asi 11-ročné dievča a asi 8-ročný chlapec, avšak kvôli nedostatku svetla som ich dobre nevidela. Dievča zdvorilo prehovorilo: „Madam, môžeme prosím vojsť dnu a použiť telefón, aby sme zavolali našej mame?“ Ako hovorila, v žalúdku som mala zvláštny pocit, že niečo nie je v poriadku. Deti v dnešnej dobe nemajú mobily? Nepamätám si, kedy niekto chcel použiť môj domáci telefón.
Desivé čiernooké deti. Manželia ich pozvali k sebe domov a začala sa nočná mora!
„Nemáte vlastný mobil, aby ste zavolali mame?“ Obe deti sa na seba otočili a vyzeralo to, ako keby sa rozprávali, pritom ani jedno nevydalo žiadny hlas. Znova sa obe otočili na mňa a dievča prehovorilo: “Madam, baterka sa mi vybila. Môžeme ísť dnu a zavolať si? Sme tu sami a môj brat je vystrašený.“
Miešali sa vo mne dva pocity. Materinský cit im chcel pomôcť dostať sa k mame. Druhý pocit plný strachu ale udržiaval ten prvý na uzde. Pri rozmýšľaní som sa pristihla, že pomaly otváram dvere, čo som nemala vôbec v pláne, tak som tento neuvedomelý akt zastavila.
„Zlatíčko, prečo mi nedáš číslo na mamu a ja jej zavolám?“ Znova ticho a deti sa pozreli jedno na druhé, ale hneď sa dievča otočilo späť na mňa: „Madam, môj brat potrebuje použiť vašu kúpeľňu. Môžeme ísť dnu a počkať, kým zavoláte mame?“ Ako dohovorila, presunula sa bližšie k dverám, ako keby sa už chystala vstúpiť. Ako pristúpila bližšie, konečne na ňu padlo dosť svetla, aby som si ju poriadne prezrela. Čierne oči boli to, čo som zbadala.
Materský cit bol preč a nahradil ho taký strach, aký som nikdy necítila. Mala som husiu kožu. Privrela som dvere. Dievča zaprosíkalo: „Madam, sme vystrašení, musíte nás pustiť dnu! Pomôžte nám!“ A obe deti začali naraz plakať. Strach ma úplne opantal, dvere som zacapla a zamkla.
„Zavolám vašej mame, ak mi dáte číslo, ale do domu vás nepustím.“ Chcela som bežať hore za manželom, ale viac som chcela ostať na mieste – musela som vedieť, kde deti sú. Rozhodla som sa zavolať susede. Ako som sa pohla k stolíku, zbadala som, že Chloe nie je pri zadných dverách (neskôr sme ju našli vydesenú pod posteľou).
Ako som chytila telefón, deti odstúpili od dverí a odkráčali preč. Telefón som položila a išla som k dverám pozrieť sa, kam deti idú. Zastali pod pouličnou lampou a prisahám, že sa pozerali na mňa. Priložila som si telefón k uchu a vtedy sa deti pohli a odkráčali preč. Ako hovorím, neverím na takéto veci, ale vystrašili ma. Ak to bola len nejaká halloweenska šou, boli naozaj dobrí. Vystrašili k smrti mňa a aj môjho psa.
