Niektoré príbehy zo života sú naozaj veľmi desivé. Hlavne ak sa týkajú ľudí, s ktorými zdieľate byt či dom. Tu je pár príbehov o spolubývajúcich naháňajúcich hrôzu.
Strašidelný príbeh o spolubývajúcom, ktorý vás donúti si zamknúť izbu
S pár priateľmi som počas vysokej školy išla bývať do domu, kde už býval jeden dlhodobý nájomník. Bol to vysokoškolák, ktorý už absolvoval právo, medicínu a výtvarnú školu. Asi po týždni sme zistili, že je závislý na heroíne. Po pol roku sme mohli definitívne prehlásiť, že nie je „normálny“. Rozprával mi, ako zabil dvoch ľudí za rôznych okolností a keď sa to začalo nabaľovať, ja a ďalší priateľ sme dom veľmi rýchlo opustili. Počas jedného z našich rozhovor v strede konverzácie odhryzol svojmu potkanovi hlavu, telo hodil cez celú miestnosť a usmial sa na nás s hlavou v ústach. Odišla som a nikdy viac som sa o neho nezaujímala, ale viem, že zomrel o pár rokov neskôr na predávkovanie.
Strašidelné príbehy pre všetkých, ktorí sa chcú báť 3. časť
Nože v spálni
Jeden z mojich spolubývajúcich z vysokej školy bol naozaj strašidelný. Okolo 2 ráno som hral videohry, keď sa zrazu posadil na posteli a povedal: „Toto je kopec.“ Spýtal som sa, aký kopec myslí. Odpoveď bola nezvyčajná: „Toto je kopec na ktorom zomrieme.“ Zas si ľahol a spal ďalej. Potom sa nič podobné hovoreniu zo sna už nestalo. Ale tento chalan mal záľubu aj v drogách. Raz, pod vplyvom asi viacerých z nich, sa pokúsil vyčistiť soľ, ktorú niekto rozsypal na koberec tak, že sa ju pokúšal vdýchnuť nosom. Inokedy som prišiel domov a našiel som ho, ako všetko, čo v kuchyni bolo na dosah, hodil do steny. Myslím, že to bolo s cieľom zistiť, čo sa do steny zapichne. Takže ak chcete vedieť, do steny sa zapichne niekoľko nožov, kovová špachtľa a dokonca sa našlo niečo, čo sa nielen zapichlo, ale aj prerazilo stenu a nechalo v nej dieru. Do steny sa nezapichne chladnička, iné veci zo skriniek v kuchyni ako hrnce, koreničky, dokonca ani chlieb. Vtedy som si povedal, že bude lepšie, ako budú nože odložené v mojej spálni.
Nos
Pred pár rokmi som mal spolubývajúceho, ktorý mal zvláštne návyky, ale po operácii nosnej prepážky sa všetko zhoršilo. Prišlo to do takého štádia, že dostal list zo školy, že má navštíviť školského psychológa. Prišiel k psychológovi, vynadal mu (naozaj veľmi škaredo) a odišiel. Prišiel domov a povedal mi celú príhodu so psychológom tónom, ako keby mi hovoril o počasí. Potom odišiel do izby a po trištvrte hodine sa vrátil. Povedal mi, že ležal v posteli a pozeral športový program, keď dostal šialené nutkanie zlomiť si nos. Nevedel sa však rozhodnúť, z ktorej strany si ho má zlomiť- či z pravej či z ľavej a povedal si, že ak vyhrá jeden tím, bude to ľavá strana a ak druhý, tak pravá strana. Potom sa počas pozerania hodil tvárou do vankúša a uvedomil si, že je blázon. Tak sa mi prišiel dole zdôveriť. Najlepšie bolo, že to všetko mi hovoril zvláštnym hlasom podobným hlasu Toma Cruisa.
