Musíš ísť von
Žila som v dome, ktorý zadnou časťou susedil s veľkým otvoreným verejným priestorom, kde boli turistické chodníčky a veľa bežcov tu behávalo a psíčkari venčili svojich psov. Bola tam vysoká tráva, kvety. Raz v noci som mala strašidelný sen, že do mojej izby prišla stará dáma a snažila sa ma dostať von. Zobudila som sa na to, išla som sa napiť vody a vypnúť ventilátor, pretože v izbe bola zima. Znova som zaspala a opäť som sa ocitla v tom sne. Stará dáma vošla do mojej izby a pokojne mi povedala, že musím ísť von. Odpovedala som, že nie, lebo je príliš zima. Prebudila som sa a ventilátor bol opäť zapnutý. Pomyslela som si, že sa mi asi len zdalo, že som ho už raz vypla a tak som vstala a stlačila vypínač. Zaspala som a zas som sa ocitla v tom istom sne, ale teraz bola stará dáma oveľa staršia a veľmi rozrušená a kričala, že musím ísť von. Vo sne som vstala a nasledovala ju na chodbu, kde mi zmizla. Prebudila som sa a naozaj som bola na chodbe. Nikdy som nebola námesačná, dokonca som sa v spánku ani nehýbala. Keď som sa vystrašená vrátila do izby, ventilátor opäť hučal. Bola som tak vydesená, že som si vzala niečo na chrúmanie, aby som nezaspala a pozerala som až do 5 alebo 6 televíziu. Až potom som sa odvážila ísť si ľahnúť do postele. Sen alebo skôr nočná mora sa už nevrátil. Prešlo pár dní a na priestranstve za domom sa objavili policajné autá. Keď som sa mamy spýtala, čo sa deje, povedala, že našli ženu, po ktorej pátrali už pár dní. Musela dostať infarkt alebo mŕtvicu a odpadnúť pri cestičke k nášmu domu, kde našli v tráve jej telo. Vyhľadala som si potom jej fotku. Áno, bola to dáma z mojich snov.
Krátke strašidelné príbehy, ktoré sa skutočne stali 5. časť
Klop- klop
Keď som bol malý, býval som často v dome prastarých rodičov. V podkroví mali dlhú chodbu, z ktorej som bol neuveriteľne vydesený a samozrejme moja izba bola na konci tejto hroznej chodby. Prastarí rodičia bývali v prírode, takže v dome bolo také ticho, že bolo vždy počuť, ak bol niekto hore v podkroví. Mával som veľké problémy so spánkom a keď už som zaspal, často som sa prebudil uprostred noci s takým strachom, že som sa ani nepohol, len som ležal. Neviem prečo to tak bolo, ale skrátka som sa bál. Reagoval som na každý šuchot, vánok vetra narážajúci na okno a čakal, či na mňa niečo nevyskočí. Ale jednu noc, keď som sa okolo 3 ráno zobudil, cítil som sa odvážne a prekonal som ten hlúpy strach z tmy a dokonca som do vzduchu zašepkal, že ak tam niečo je, nech sa ozve. Takmer okamžite sa ozvalo hlasné klop- klop na dvere. Už nikdy viac som nemal odvahu spýtať sa, či tam niečo je a moja odvaha zmizla tiež.
Krátke strašidelné príbehy, ktoré sa skutočne stali 4. časť
Poschodie
Stalo sa to, keď som sa zastavil u priateľa na večeru. Bývali v trojposchodovom dome, ale ich prenajímateľ im prenajal len prvé dve poschodia. Počas večere som si potreboval odskočiť, ale keďže kúpeľňa na prízemí bola obsadená, išiel som hore schodami a použil druhú kúpeľňu. Ako som tam bol, počul som zhora kroky. Vlastne to bolo ako keby hore behajú deti. Pomyslel som si, že sú to teda asi deti susedov zhora a išiel som dole. Hneď po večeri som sa priateľov spýtal, či majú susedia hore deti a koľko a ako dlho tam bývajú. Moje otázky zastavil až pohľad mojej priateľky. Povedala, že nad nimi nikto už dlho nebýva. Vystrašilo ma to a povedal som im, že som počul zhora kroky, resp. behajúce deti. Ona sa len usmiala: „Áaa, áno, v našom dome straší. Predošlý majiteľ sa obesil na dvore, ale ešte pred tým vyvraždil na treťom poschodí celú svoju rodinu a odvtedy tam nikto nechce bývať.“ Rovno som sa zodvihol: „Ďakujem za večeru. Ahojte.“ a už som sa u nich doma viac neukázal.
