Na zabijakoch je niečo zvrátene fascinujúce. Ľudia počúvajú príbehy, či čítajú články o monštrách, ktoré vraždia, s veľkou pozornosťou. Nielen, že ich chceme pochopiť, niekedy sa vieme aj vžiť do ich situácie. Väčšinou je to pre človeka nepochopiteľné, hoci niektorí sérioví vrahovia sa svoje konanie snažili vysvetliť. Príbehov o šialených vrahoch je mnoho, ale len málo z nich objasňuje ich vnútorné motívy a ich myšlienkové pochody, ktoré viedli k tomu, že sa tieto monštrá zapísali do dejín krvou.
Vrahovia filmári 3. časť. Predávkovaní homosexuáli a zabijak mačiek
Jeffrey Dahmer
„Zabíjanie bolo len prostriedkom na dosiahnutie cieľa“ povedal Jeffrey Dahmer reportérovi MSNBC. V jeho prípade bolo zabíjanie naozaj len malou časťou jeho zločinov. V priebehu 13 rokov znásilnil, zavraždil a zjedol mužov, ktorých si podľa jeho slov vyberal podľa vzhľadu. „Len som chcel mať nad niekým úplnú kontrolu.“ V čase detstva Dahmer bojoval s pocitom bezmocnosti. Ako sériový vrah nemusel uvažovať o prianiach obetí, obete tam držal tak dlho, ako on chcel. Ako mladý sa trápil ešte aj so svojou sexuálnou orientáciou. Vo veku 14 až 15 rokov začal mať obsesívne myšlienky na vraždenie, ktoré sa prelínali so sexom. Po vražde prvej obete povedal : „Zdalo sa mi, že to kontroluje môj život od tej chvíle. Pri druhej vražde bolo nutkanie spraviť to príliš silné, ani som sa nesnažil zastaviť to.“ Keď svoje obete zjedol, dokonca povedal, že vtedy cítil, že sú jeho trvalou súčasťou a že mal z toho sexuálne uspokojenie. „Vraždením som si vytvoril svoj malý vlastný svet, kde som mal posledné slovo.“
Podarená rodinka z Kansasu. Toto bol prvý rodinný klan sériových vrahov.
Ted Bundy
17 hodín pred popravou si Ted Bundy sadol s reverendom Jamesom Dobsonom na posledný rozhovor. Bundy chcel vysvetliť, čo sa dialo v jeho hlave a prečo skončil tak, ako skončil. Podľa jeho slov to nebolo pre to, že by mal zlé detstvo. „Vyrastal som v krásnom domove s dvomi oddanými milujúcimi rodičmi.“ Podľa neho je na vine objav slabšej pornografie v obchodoch. Mal vtedy 12 rokov a postupne začal hľadať tvrdšie a tvrdšie porno. Bundy sa dostal do takého štádia, že prezeral ľuďom odpadkové koše, kde hľadal pornografické knihy a časopisy s tvrdým nádychom. „Stal som sa závislým. Bolo to silnejšie a silnejšie a musel som mať viac materiálov… Až som sa dostal do bodu, kedy to všetko preskočilo a začal som premýšľať…či robenie toho mi dá iné a intenzívnejšie pocity ako len čítanie.“ Bundy nakoniec povedal, že neviní pornografiu za to, čo sa z neho stalo. Pornografia jednoducho len pomohla odhaliť formu a tvar násilného správania, ktoré v ňom už bolo zakorenené.
