Kamarát
Pred niekoľkými mesiacmi sme sa presťahovali do nového domu. Keď sme boli v procese kúpy domu, nájomca, ktorý v dome žil, vtedy nečakane zomrel uprostred obývacej izby. Bola to vraj prirodzená smrť, hoci mal len 40 rokov. Krátko po tom, čo sme sa presťahovali do domu, naša dvojročná dcérka začala hovoriť o duchovi, ktorý žije s nami v našom dome. Nebudeme si klamať- je dvojročná a dvojročné deti sú veľmi, ale naozaj veľmi vnímavé. Keď bolo po Halloweene, stále dokola sme jej museli čítať knižku s halloweenskou tématikou, takže bolo dosť možné, že jej reči o duchovi vznikali na základe obrázkov z tejto knižky. Ale aj tak bolo zvláštne, ako mi vždy hovorila, že duch bol v jej hračkárskom domčeku v suteréne alebo že stojí práve na schodoch či v niektorom rohu. Nikdy sa mi ale nezdalo, že by z ducha mala strach, skôr ho považovala za svojho kamaráta, takže som sa nikdy nesústredil na to, že bývame v strašidelnom dome. Často som duchovi do vzduchu hovoril, že je vítaný, ak chce ostať, ale že ak chce odísť, tiež môže ísť. V skutočnosti som bol asi len na 30% presvedčený, že duch je skutočný a dcérka ho vidí, rozpráva sa s ním a kamarátia sa. Inak som si myslel, že je to len výplod jej detskej fantázie na základe halloweenskej obrázkovej knižky… Všetko sa však zmenilo jedného rána. Išli sme autom do škôlky. Bola ešte tma a dážď. Ako sme sedeli v aute, dcérka mi povedala, že duch sedí vzadu a že má dnes narodeniny a chcela by mu zaspievať všetko najlepšie. Opäť som to nebral vážne. Dcérka zbožňovala oslavovať narodeniny a spievať pesničky oslávencom, aj neoslávencom. Spievala už aj Mickey Mousovi, miske ovocia či našej kúpeľni. Ale neskôr v ten istý deň ma zvedavosť donútila nájsť si nekrológ muža, ktorý zomrel v našom dome. A hádajte čo? Naozaj mal narodeniny…
Krátke strašidelné príbehy 3. časť. Noc v pohrebnom ústave, či nahnevaná žena v okne
Cudzinec
Pred niekoľkými rokmi som žila v peknom apartmánovom komplexe, kde som si raz o 3 hodine ráno vychutnávala cigaretu na balkóne. Zvyčajne som počas fajčenia pozerala do telefónu, ale mala som taký divný mrazivý pocit a zdvihla som pohľad od telefónu. Zbadala som muža stredného veku ako kráča po chodníku pred apartmánmi oproti. Napadlo ma, že sem nepatrí a uvedomila som si, že to nie je ani jeden z obyvateľov. Ako som nad tým rozmýšľala, muž sa náhle zastavil a pozrel sa priamo na mňa. Aj cez tú dlhú vzdialenosť som cítila z nášho príliš dlhého očného kontaktu mrazenie. Muž sa zrazu ponáhľal preč medzi budovami, v opačnom smere odo mňa. Vošla som dnu a povedala som o tom manželovi a ten zažartoval, že ak nám do 15 minút niekto zaklope na dvere, bude to určite ten zvláštny cudzinec. Samozrejme, o 10 minút sa ozvalo slabučké klopanie na dvere. Mne išlo srdce vyskočiť z hrude, kým manžel schytil z vedľajšej izby zbraň a pomaly a potichu prišiel ku mne k dverám. Ja som sa opatrne pozrela cez kukátko. Zadržala som dych a pozrela sa. Bol to on, ten cudzinec a aj on sa pozeral priamo na mňa. Viem, že to nie je možné, aby ma videl cez kukátko, ale ten obraz, ako sa na mňa díva, mám stále v hlave. A stále ma desí. Môj muž ma odtiahol, pozrel sa on a výhražným tónom zakričal: „Čo?“ Cudzinec vonku mal zrejme už ruku na kľučke, keď vyplašený od dverí odskočil. Zaskočilo ho, že sa ozval mužský hlas. Spýtal sa na Jeremyho alebo na nejaké iné vymyslené meno a môj manžel mu povedal, aby odišiel. Po pár nadávkach cudzinec konečne odišiel dole schodami. Avšak keď zišiel dole, pozeral do nášho okna z trávnika. Zatiahla som rolety, tak prešiel pozerať sa smerom k balkónu. Nepohol sa, kým sme nezatiahli rolety aj tam a hlasno nezavreli balkónové dvere. Zavolali sme strážnu službu a podali im podrobný opis situácie aj cudzinca. O niekoľko dní neskôr sme dostali správu od správcu nášho komplexu, že jeden apartmán bol vylúpený presne v ten deň, kedy som ja videla toho strašného cudzinca. Doteraz mi vŕta hlavou: ak idete vykradnúť byt, prečo by ste išli vykradnúť ten, v ktorom ste videli, že je niekto doma? Presnejšie, že je doma žena, zdanlivo sama?
