Odpočívadlo
Všetko sa odohralo pred 20 rokmi mne, mojej sestre a jej manželovi. Raz sme sa vracali v noci domov a práve sme išli okolo odpočívadla pre kamióny, keď nám do cesty skočil starší muž. Sestrin manžel prudko zabrzdil a všetci sme začali kričať, pretože starý muž zmizol. Sestra s manželom vyskočili z auta, pretože si mysleli, že muža zrazili, aj keď sme necítili žiadny náraz. Nikde nebolo telo. Pod autom, na ceste, na krajnici, nikde. Prišla polícia. Objavilo sa aj niekoľko kamionistov a povedali, že toto sa tu deje často, takmer každý týždeň. Zrejme išlo o ducha jedného starého muža, ktorý zomrel na tej ceste, keď chodil každý večer pred spaním cez cestu kontrolovať svoje kurčatá. Kuríny boli zbúrané už dávno a na ich mieste bolo postavené odpočívadlo. Keď o pár rokov neskôr zbúrali aj dom, v ktorom vraj muž býval, prestal sa jeho duch motať po ceste.
Krátke strašidelné príbehy, ktoré sa skutočne stali 6. časť
Dom
Môj priateľ býva na obrovskej plantážnej farme v dome z obdobia občianskej vojny. Toto miesto má veľmi zvláštnu atmosféru. Na poschodie nedostanete žiadne zviera a ak aj áno, zviera sa začne triasť a ujde späť dole. Môj priateľ tiež nechodí ani do jednej z týchto izieb. A v suteréne ešte stále visia reťaze na sluhov. Čo sa týka paranormálnych aktivít, v poslednej dobe sa ich počet zvýšil. Ja sama som tu zažila pár zvláštnych skúseností a môj priateľ hovorí, že okolo prázdnin ich je tu najviac. V novembri, tesne pred Dňom vďakyvzdania, som u neho ostala na noc. Zaspávala som, keď som počula zvonka zvuky. Najskôr som si myslela, že je to skupina kojotov túlajúca sa po zadnej časti farmy, ale keď som zvuky počula o pár sekúnd znova, bola som si istá, že kojot to nie je. Okamžite som sa posadila a plne pri vedomí som čakala na ďalšie zvuky. Prišli. Bol to ženský hlas, ktorý volal Johna. V hlase bolo počuť paniku, strach. Počula som ju zavolať na Johna ešte párkrát a hlas znel, ako keby sa jeho majiteľka túlala po celej farme. Bála som sa a pritúlila som sa k priateľovi. Ráno som mu o tom hovorila a povedal, že také niečo tu ešte nezažil, že to bude niečo nové. Asi po mesiaci som opäť spala u priateľa a ako som sa ráno zobudila, spýtal sa ma, či sa pamätám na tú nočnú udalosť v novembri. Prikývla som. Spýtal sa ma, aké meno žena vykrikovala. „John“, odpovedala som. „Tiež som to počul túto noc.“ Nasledujúci mesiac sme čakali, či v noci bude žena volať na Johna, ale nestalo sa nič. Skúsim zistiť, či tu niekedy nejaký John žil.
Krátke strašidelné príbehy, ktoré sa skutočne stali 5. časť
Rádio
Bývala som v podivnom dome, keď som bola malá. V dome sa zvykol pohybovať nábytok, stoličky sa premiestňovali z izby do izby, v noci sa otvárali skrinky v kuchyni a tak ďalej. Keď som v noci sedela pri počítači, mohla som vidieť čierny oblak, ktorý plával cez zatvorené dvere a ostal stáť v izbe vo vzduchu kúsok odo mňa. Mohla som v noci počuť kroky za dverami a aj hlasné dýchanie. Bola som z toho v detstve naozaj vystrašená a naučila som sa zaspávať len pri hlasnej hudbe, aby som nepočula žiadne iné neprirodzené zvuky. Dodnes neviem zaspať bez hudby. Často som si hovorila, že si to len namýšľam, ale raz sa stalo niečo, kedy som uverila, že v našom dome nie je všetko v poriadku. Bolo asi 11:00 doobeda a ja a môj mladší brat sme čakali doma, kým nepríde matka z práce. Sedeli sme pri okne, aby sme videli, keď sa vráti. Zrazu sa z bratovej izby ozvalo rádio. Obaja sme nechápali a tak sme sa spolu išli pozrieť, čo sa robí. Brat sa skryl za mňa a tak som vošla do izby prvá. Ako sme vošli, rádio stíchlo. Keď sme sa naň pozreli, zistili sme, že nebolo zapojené do elektriky a aj baterky boli vybraté. Nemali sme žiadne logické vysvetlenie. Okrem toho bratove autíčka, ktoré mal úhľadne poukladané vedľa rádia, boli rozhádzané po celej izbe. Hoci sme sa presťahovali a bývame v normálnom dome, brat aj ja si stále pamätáme na udalosť s rádiom a to je jediný dôvod, prečo viem, že som ako dieťa nebola šialená.
